Ještěd f kleci 06 - ohlasy porotců

Marie Davidová
Pozvání do poroty JFK mě moc potěšilo a ráda jsem přijela. Mám totiž k Liberecké škole architektury osobní vztah. Těší mě, že si škola stále drží v českých poměrech vysokou úroveň a všechny projekty byly vesměs kvalitní. Studenti i učitelé odvedli velmi dobrou práci. Chtěla bych vyzdvihnout politicky angažovaný výzkumný ateliér Jiřího Klokočky, Jiřího Janďourka a Zdeny Zedníčkové, který se zabýval územním plánem města Liberce. Tato iniciativa ukazuje, jak přímočaře může být škola architektury prospěšná společnosti a lokalitě, ve které se nachází. Na ocenění tohoto ateliéru se porota shodla jednohlasně a to i přesto, že její složení bylo poměrně různorodé. Objevili se tu velmi dobře zpracované projekty Michaely Dlouhé s Andreou Tůmovou a Lenky Pechanové, které se nebály experimentu.
Osobně mě velice potěšil ateliér environmentálního designu, kde se studenti zabývají dnes značně současnou otázkou architektury prostředí. Projekty byly zajímavé a myslím si, že je moc dobře, že takový ateliér na škole je. Bohužel jsem nabyla dojmu, že se ostatní ateliéry od tohoto málo učí a problémem prostředí se příliš nezabývají. Větší mezioborová spolupráce by byla jen ku prospěchu. Snad i proto studenti často navrhují projekty do lokalit, které neznají a na místo se ani nejedou podívat. To se mi jeví jako zásadní problém.
Sympatický byl i ateliér Zdeňka Fránka, který se zabýval barokní krajinou a vystavil nádherné modely. Jinak  ateliéry většinou vypisují zadání na základě typologie na místo toho, aby představovali určité téma v architektuře, kterým se daný vyučující zabývá, jako například „Complexity and system Thinking“ nebo „Tektonika“. Prezentace až na snad jedinou výjimku Zuzky Procházkové s krásným projektem tensegritní konstrukce odhalují pouze výsledek a málokdy naznačují pracovní proces, který se za ním skrývá. To vidím jako problematické jak z akademického hlediska, kde je proces navrhování zásadní, tak z hlediska připravenosti na praxi, kdy architekt musí být schopný vysvětlit klientovi proč je předkládaný návrh takový, jaký je. Studenti neuvádějí reference, což budí, doufejme mylný, dojem, že dané téma vůbec neprobádali. Ráda bych v projektech viděla více experimentu, který kdysi býval silnou stránkou školy.
Všechny tyto výtky však zastiňuje vysoká úroveň odvedené práce a těším se na další výstavy!

---

Mária Topolčanská

dum po požáru
schody do nebe kladna
oheň nad londýnom
oživení pláže u rybníka
liberec třeštící spící
klášter bez bariér
paraziticko-kutilská krajina
kruhová útulna bez dverí
dum pro tři sestry
kaple odlivu
instantní hřiště v prášku

notes
Toto nie je báseň. To len z mojich poznámok v notese z poroty JfK vypadol dost poetický zoznam projektov. Zaznamenala som si ich v prvom kole mojej konfrontácie so všetkými prácami. Prvý zber - bez ohľadu na mená študentov a ateliérov, tak ako som opísala kruh po celej sále plnej projektov. Asi podvedome som vyberala samé trochu post-apokalyptické návrhy. To som ešte nevedela, ako sa moje záznamy budú líšiť od tých v notesoch kolegov z poroty.

porota
Cenu JfK iniciovanú študentami ma baví sledovať už od začiatku na diaľku, takže som pozvanie do poroty s nadšením prijala. To, že som sa v porote ocitla bola pre mňa zároveň dosť trauma. Nijako nevyhľadávam aktivity, kde o kvalite rozhoduje názor väčšiny. Vnímam veci príliš individualisticky, radšej mám v konfrontáciu s úsudkami iných ako vyjednávam zhodu, to len z krajnej nutnosti. Je skoro jedno, či ide o architektúru, hudbu...A hlavne nemám tú schopnosť - a nijak zatiaľ netúžim ju získať - rýchle posúdiť, že niečo je úplná blbosť a ísť ďalej. S touto nepraktickou mentálnou výbavou som sa ocitla na jednom mieste s desiatkami študentských projektov a s kolegami z poroty s vlastnými krásnymi notesmi.

sloboda v kleci
Vždy keď na chvíľu nastala zhoda poroty na kvalite zadania niektorého ateliéru, tak vzápätí nie na tom, ktorý projekt zadanie najlepšie uchopil. To myslím ukázalo paradox silných zjednocujúcich zadaní v ateliéroch Klokočka/Zedníčková _Janďourek a Fránek/Suchánek. Takmer všetky ich výstupy sa jasne dostali nad štandard iných ateliérov ale pre študentov samých bola šírka (Liberec) a hĺbka (barokní krajina) zadania istým hendikepom v porovnaní s niektorými projektami s jedinečným zadaním. Ten paradox ale rozhodne stálo za to prekonávať. Aj keď ani jeden z týchto ateliérov nakoniec nemal kandidáta na hlavnú cenu za projekt (na žiadnom sa nezhodli ani 2 členovia poroty a to ani po diskusii) ukazuje to na to podstatné. V silnej konkurencii pod tlakom zdieľaných pravidiel je ťažšie sa presadiť ako v rozptýlenej kvalite - to myslím je z najužitočnejších osobných cvičení, ktoré škola študentom môže dopriať. Neznamená to, že sa v iných ateliéroch silné a kvalitné projekty nenašli, len ich výskyt bol menej častý a myslím, že práve preto niektoré zaujali viacerých.
Zvoliť si prostredie kondenzovanej kvality, kde úspech musí byť výrazný alebo rozptylu, kde vynikne aj drobný úspech bude vždy dilema. Rovnako v škole pri voľbe ateliéru so spoločným dobre prepracovaným zadaním, kde sa angažovanosť študenta predpokladá aj nad rámec individuálnych konzultácií s pedagógom, ako po škole - je to tá istá dilema ako či sa ísť vystaviť prostrediu najlepších architektonických scén alebo zostať na tej domácej omnoho intímnejšej a vždy špecifickej.
Prestíž libereckej školy myslím už nemusia niesť na pleciach len mená známe aj na diaľku - Suchomel, Fránek, Šípek... Z tohto ťažkého údelu ich oslobodzuje niekoľko mladých asistentov generujúcich nové výzvy (to viem objektívne, sú medzi nimi moji priatelia).  Ide zjavne o dobre čitateľnú komunitu vedúcich a asistentov ateliérov bez hystérie príliš formálnych hierarchií (tie poznám napr. z bratislavskej techniky). Napríklad model fungovania ateliéru Liberec 2050 v uplynulom semestri sa blíži k možno ideálnej konštelácií – vedúci architekt Jiří Klokočka hosťujúci z partnerskej belgickej Sint-Lucas v skupine s domácimi asistentami Zdeňkou Zedníčkovou a Jiřím Janďourkem dosiahli kvalitu inou formou a asi aj rytmom komunikácie v ateliéri. Jednej študentke (Lenka Pechanová) sa v ňom dokonca podarilo realizovať malú ale skvelú vzburu a na záver predstaviť svoj vlastný hlas (dôsledné hľadanie voľných priestorov vnútri mesta) v konfrontácií s radikálnejšími projektami, ktoré ostatní jej kolegovia navrhovali v tímoch viacerých študentov. Z takých objavov a zmysluplných únikov z klecí ateliérov, zadaní a škôl mávam najväčšiu radosť.

cena
Celodenný intenzívny rozhovor poroty nad projektami mal dlho ďaleko ku konsenzu. K zhode na čistom školou ešte moc nepoškvrnenom koncepte študenta 1. ročníka (Adam Lacina) prišlo naozaj v posledných minútach. V podstate až v momente, keď kolega architekt Petr Suske priam filozoficky zvolal "trochu pokory dámy!". Rozpory tak boli možno skôr gendrové ako generačné, ale moc rada som ich podstúpila. Istým spôsobom tak aspoň na konci porota jednak našla svojho predsedu, ktorého na začiatku v nádeji na pokojný priebeh porotovania považovala za zbytočné voliť a zároveň predišla katastrofe – hlavných cien by muselo byť rozdaných hneď niekoľko.