Ivan Matušík
*12. 7. 1930 – Bratislava, Slovakia
†21. 2. 2022, Slovakia
Biografie
Ivan Matušík představuje další významnou postavu slovenské architektonické scény 60. - 80. let 20. století. Jeho tvorba vychází z tradic funkcionalismu a mnohokrát úspěšně navázala na kvality moderní evropské a světové architektury. V roce 1969 získal cenu Dušana Jurkoviče za realizaci areálu obchodního domu Prior a hotelu Kyjev v Bratislavě, který v mnohém připomene významnou moderní budovu hotelu SAS v Kodani od architekta Arne Jacobsena. K architektonicky výjimečným, plasticky modelovaným stavbám šedesátých let přispěl Ivan Matušík skvělou realizací Léčebného domu Baník v Bojnicích. V roce 1995 byl po zásluze oceněn Spolkem architektů Slovenska za celoživotní dílo (cena Emila Belluše).
Ivan Matušík představuje další významnou postavu slovenské architektonické scény 60. - 80. let 20. století. Jeho tvorba vychází z tradic funkcionalismu a mnohokrát úspěšně navázala na kvality moderní evropské a světové architektury. V roce 1969 získal cenu Dušana Jurkoviče za realizaci areálu obchodního domu Prior a hotelu Kyjev v Bratislavě, který v mnohém připomene významnou moderní budovu hotelu SAS v Kodani od architekta Arne Jacobsena. K architektonicky výjimečným, plasticky modelovaným stavbám šedesátých let přispěl Ivan Matušík skvělou realizací Léčebného domu Baník v Bojnicích. V roce 1995 byl po zásluze oceněn Spolkem architektů Slovenska za celoživotní dílo (cena Emila Belluše).
Realizations and projects
Architekt Ivan Matušík patrí do generácie prvých absolventov bratislavskej Fakulty architektúry, ktorej vznik inicioval profesor Emil Belluš. Práve absolventským projektom v jeho ateliéri ukončil Matušík štúdium architektúry v roku 1953 a odkazy na tvorivé krédo svojho profesora sú prítomné v mnohých jeho dielach.
Matušíkovou prvotinou je krytá plaváreň Lafranconi v Bratislave (1961), realizovaná ako prístavba k Internátu Lafranconi od Klementa Šilingera (1933), diela výnimočne citlivo osadeného na nábreží Dunaja. Plaváreň je pripojená k južnej strane internátu na osi symetrie, smerom k rieke a jej južná presklená fasáda sa otvára k vodnej hladine.
Spomedzi jeho ďalších raných stavieb patrí popredné miesto obchodnému stredisku Slimák (1960-64), ktoré je súčasťou sídliska Hostinského v Bratislave. Stredisko je tvarované do formy kruhu so štvrtinovým výrezom, v centre vznikol harmonický polouzavretý priestor s fontánou. Obdiv vzbudzovali nosné konštrukcie z pohľadového betónu, zaoblené sklobetónové steny, štrukturálne viazané dierované tehly v interiéri, vejárová dlažba z andezitových kociek a iné dômyselné detaily. Dielo už v čase vzniku vzbudilo ohlas v celoštátnom meradle. V deväťdesiatych rokoch však prešlo zničujúcou prestavbou. O jeho nenávratne stratených kvalitách písal Matúš Dulla. „Jedno z prvých Matušíkových architektonických diel, bratislavský Slimák, sa stal krásnou ukážkou uvoľnenia a kreatívnej invencie v slovenskej architektúre na konci 50. rokov... Plne sa tu prejavil charakteristický rukopis autora: jasné, čisté, prísne línie, kultivované hmotové riešenie a k tomu niečo ako geometrizujúci ornament... Roku 1993 po sprivatizovaní objektu podľahol Slimák bezohľadnej prestavbe. Pôvodné hodnoty diela sa podarilo zničiť tak, že na to nenájdeme obdoby...“ (2001)
Ako tridsaťročný vyhral Ivan Matušík súťaž na výstavbu areálu na Kamennom námestí v Bratislave – nového obchodno-spoločenského centra mesta. Postupne sa dôsledne podľa jeho projektu postavili obchodný dom Prior (1968), hotel Kyjev (1973) a spojovacia budova s obchodnými prevádzkami (1978). Za mimoriadny prínos diela získal Matušík viaceré uznania, za obchodný dom mu v roku 1969 udelili Cenu Dušana Jurkoviča. Budúcnosť celého areálu je však v súčasných spoločenských podmienkach neistá.
V tvorivej a otvorenej atmosfére šesťdesiatych rokov sa architekt Matušík, i v spolupráci s kolegami, zúčastnil mnohých domácich i medzinárodných súťaží, získal aj popredné umiestnenia. Spomeňme napríklad výstavný pavilón v Lime, Peru (1960), dom umenia Piešťany (1960), mestské centrum Most, Česká republika (1961, 1. cena), medzinárodná zotavovňa Štrbské Pleso (1962, 1. cena), mestská radnica Toronto, Kanada (1961), kursaal centrum San Sebastian, Španielsko (1963).
Výnimočným architektovým dielom z obdobia šesťdesiatych rokov je sanatórium Baník v Bojniciach (1968-73). Marián Zervan o ňom napísal: „Nosným výtvarným prvkom fasády tohto diela sú lodžie uzatvorené prefabrikovanými betónovými segmentmi. Trištvrťový valec lôžkovej časti, postavený na kruhovej podnoži, navodzuje predstavu kanelúrovaného fragmentu antického stĺpu. Budova ako sémantická skratka čistej klasickej architektúry predstavuje v siluete výrazný protipól k eklektickej architektúre Bojnického zámku.“ (2003)
V roku 1961 sa Ivan Matušík stal hlavným projektantom v Štátnom projektovom ústave obchodu Brno, ateliér Bratislava, od roku 1968 viedol ateliér vo funkcii riaditeľa až do roku 1989. V tomto ateliéri vznikli projekty obchodných stredísk a obchodných domov, realizované vo viacerých slovenských mestách – Martin (1961-65), Žilina (1967-74), Nitra (1968-73), Levice (1982-86) i projekt mestskej tržnice v Bratislave (1978-81). Do tohto obdobia patria okrem iného aj dva veľké nerealizované súťažne projekty: projekt na obchodný dom v Prahe, Česká republika (1971, neskôr pomenovaný Máj) a projekt na mestské centrum na Obchodnej ulici v Bratislave (1970, 1. cena).
Svoje výtvarné a kompozičné tvorivé princípy architekt Matušík dôsledne uplatnil v návrhu vlastného rodinného domu v Bratislave (1978-83). Dispozičné členenie domu vychádza z klasického delenia štvorca na deväť rovnakých častí. Túto schému použili v návrhoch víl už Andrea Palladio a neskôr Le Corbusier. V strede dispozície je pevné jadro s kúpeľňou, okolo neho sú voľne rozvinuté obytné priestory. Pultová strecha má výrazný spád dovnútra, pod strechou je priebežné pásové okno. Dominantným znakom domu je jeho monomateriálovosť, ktorá je jednou z nosných koncepcií celej Matušíkovej tvorby. V prípade vlastného domu zvolil keramický materiál.
V zmenených politických a spoločenských podmienkach po roku 1989 sa meno architekta Matušíka stretlo so širokým ohlasom u odbornej a kultúrnej verejnosti, keď získal 1. cenu v súťaži na riešenie podhradia v Bratislave (2002). Priniesol odvážny koncept pravouhlej krížovej stavebnej štruktúry, do istej miery transformujúcej historický odkaz územia. Ide o mimoriadne exponovaný priestor v centrálnej, pamiatkovo chránenej zóne mesta, kde bola zlikvidovaná historická zástavba. Názor na budúcu podobu a zástavbu územia nie je dosiaľ ustálený, prebehlo už viacero súťaží a pravdepodobne aj projekt architekta Matušíka ostane v ideovej rovine, ako súčasť odbornej diskusie.
Najnovšie realizované diela architekta Matušíka z oblasti bývania – rodinný dom Elipsion, Senecké jazerá (2002), rodinný dom Patrium, Ivanka pri Dunaji (2005) a bytový dom Triangolo, Nitra (2008) svedčia o jeho neutíchajúcej tvorivej energii a silnom, vyzretom autorskom presvedčení. Potvrdzujú to aj ocenenia a nominácie týchto troch diel. Za celoživotné dielo udelil v roku 1995 Spolok architektov Slovenska Ivanovi Matušíkovi titul laureáta Ceny Emila Belluša, v roku 2007 získal ocenenie Krištáľové krídlo v kategórii architektúra a v januári 2012 mu prezident Slovenskej republiky udelil Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.
Matušíkovou prvotinou je krytá plaváreň Lafranconi v Bratislave (1961), realizovaná ako prístavba k Internátu Lafranconi od Klementa Šilingera (1933), diela výnimočne citlivo osadeného na nábreží Dunaja. Plaváreň je pripojená k južnej strane internátu na osi symetrie, smerom k rieke a jej južná presklená fasáda sa otvára k vodnej hladine.
Spomedzi jeho ďalších raných stavieb patrí popredné miesto obchodnému stredisku Slimák (1960-64), ktoré je súčasťou sídliska Hostinského v Bratislave. Stredisko je tvarované do formy kruhu so štvrtinovým výrezom, v centre vznikol harmonický polouzavretý priestor s fontánou. Obdiv vzbudzovali nosné konštrukcie z pohľadového betónu, zaoblené sklobetónové steny, štrukturálne viazané dierované tehly v interiéri, vejárová dlažba z andezitových kociek a iné dômyselné detaily. Dielo už v čase vzniku vzbudilo ohlas v celoštátnom meradle. V deväťdesiatych rokoch však prešlo zničujúcou prestavbou. O jeho nenávratne stratených kvalitách písal Matúš Dulla. „Jedno z prvých Matušíkových architektonických diel, bratislavský Slimák, sa stal krásnou ukážkou uvoľnenia a kreatívnej invencie v slovenskej architektúre na konci 50. rokov... Plne sa tu prejavil charakteristický rukopis autora: jasné, čisté, prísne línie, kultivované hmotové riešenie a k tomu niečo ako geometrizujúci ornament... Roku 1993 po sprivatizovaní objektu podľahol Slimák bezohľadnej prestavbe. Pôvodné hodnoty diela sa podarilo zničiť tak, že na to nenájdeme obdoby...“ (2001)
Ako tridsaťročný vyhral Ivan Matušík súťaž na výstavbu areálu na Kamennom námestí v Bratislave – nového obchodno-spoločenského centra mesta. Postupne sa dôsledne podľa jeho projektu postavili obchodný dom Prior (1968), hotel Kyjev (1973) a spojovacia budova s obchodnými prevádzkami (1978). Za mimoriadny prínos diela získal Matušík viaceré uznania, za obchodný dom mu v roku 1969 udelili Cenu Dušana Jurkoviča. Budúcnosť celého areálu je však v súčasných spoločenských podmienkach neistá.
V tvorivej a otvorenej atmosfére šesťdesiatych rokov sa architekt Matušík, i v spolupráci s kolegami, zúčastnil mnohých domácich i medzinárodných súťaží, získal aj popredné umiestnenia. Spomeňme napríklad výstavný pavilón v Lime, Peru (1960), dom umenia Piešťany (1960), mestské centrum Most, Česká republika (1961, 1. cena), medzinárodná zotavovňa Štrbské Pleso (1962, 1. cena), mestská radnica Toronto, Kanada (1961), kursaal centrum San Sebastian, Španielsko (1963).
Výnimočným architektovým dielom z obdobia šesťdesiatych rokov je sanatórium Baník v Bojniciach (1968-73). Marián Zervan o ňom napísal: „Nosným výtvarným prvkom fasády tohto diela sú lodžie uzatvorené prefabrikovanými betónovými segmentmi. Trištvrťový valec lôžkovej časti, postavený na kruhovej podnoži, navodzuje predstavu kanelúrovaného fragmentu antického stĺpu. Budova ako sémantická skratka čistej klasickej architektúry predstavuje v siluete výrazný protipól k eklektickej architektúre Bojnického zámku.“ (2003)
V roku 1961 sa Ivan Matušík stal hlavným projektantom v Štátnom projektovom ústave obchodu Brno, ateliér Bratislava, od roku 1968 viedol ateliér vo funkcii riaditeľa až do roku 1989. V tomto ateliéri vznikli projekty obchodných stredísk a obchodných domov, realizované vo viacerých slovenských mestách – Martin (1961-65), Žilina (1967-74), Nitra (1968-73), Levice (1982-86) i projekt mestskej tržnice v Bratislave (1978-81). Do tohto obdobia patria okrem iného aj dva veľké nerealizované súťažne projekty: projekt na obchodný dom v Prahe, Česká republika (1971, neskôr pomenovaný Máj) a projekt na mestské centrum na Obchodnej ulici v Bratislave (1970, 1. cena).
Svoje výtvarné a kompozičné tvorivé princípy architekt Matušík dôsledne uplatnil v návrhu vlastného rodinného domu v Bratislave (1978-83). Dispozičné členenie domu vychádza z klasického delenia štvorca na deväť rovnakých častí. Túto schému použili v návrhoch víl už Andrea Palladio a neskôr Le Corbusier. V strede dispozície je pevné jadro s kúpeľňou, okolo neho sú voľne rozvinuté obytné priestory. Pultová strecha má výrazný spád dovnútra, pod strechou je priebežné pásové okno. Dominantným znakom domu je jeho monomateriálovosť, ktorá je jednou z nosných koncepcií celej Matušíkovej tvorby. V prípade vlastného domu zvolil keramický materiál.
V zmenených politických a spoločenských podmienkach po roku 1989 sa meno architekta Matušíka stretlo so širokým ohlasom u odbornej a kultúrnej verejnosti, keď získal 1. cenu v súťaži na riešenie podhradia v Bratislave (2002). Priniesol odvážny koncept pravouhlej krížovej stavebnej štruktúry, do istej miery transformujúcej historický odkaz územia. Ide o mimoriadne exponovaný priestor v centrálnej, pamiatkovo chránenej zóne mesta, kde bola zlikvidovaná historická zástavba. Názor na budúcu podobu a zástavbu územia nie je dosiaľ ustálený, prebehlo už viacero súťaží a pravdepodobne aj projekt architekta Matušíka ostane v ideovej rovine, ako súčasť odbornej diskusie.
Najnovšie realizované diela architekta Matušíka z oblasti bývania – rodinný dom Elipsion, Senecké jazerá (2002), rodinný dom Patrium, Ivanka pri Dunaji (2005) a bytový dom Triangolo, Nitra (2008) svedčia o jeho neutíchajúcej tvorivej energii a silnom, vyzretom autorskom presvedčení. Potvrdzujú to aj ocenenia a nominácie týchto troch diel. Za celoživotné dielo udelil v roku 1995 Spolok architektov Slovenska Ivanovi Matušíkovi titul laureáta Ceny Emila Belluša, v roku 2007 získal ocenenie Krištáľové krídlo v kategórii architektúra a v januári 2012 mu prezident Slovenskej republiky udelil Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.
0 comments
add comment
