Útočiště

Tohtoročná výstava bola obohatená o prvú expozíciu Vatikánu v inak neprístupných záhradách ostrova San Giorgio Maggiore. Jedenásť predných ateliérov z celého sveta bolo vyzvaných, aby sa zúčastnili, a prispeli tak desiatimi kaplnkami tejto pozoruhodnej inštalácii. Medzi nimi aj Portugalský architekt a držiteľ Pritzkerovej ceny, Eduardo Souto de Moura, ktorého dielo si na tohtoročnom bienále získalo ocenenie Zlatého leva.
Kurátor expozície, profesor Francesco Dal Co, odkázal architektom, aby si pre inšpiráciu zobrali Lesnú kaplnku Stockholm Woodland, ktorá bola umiestnená na cintoríne. Architekt Erik Gunnar Asplund navrhol kaplnku v roku 1920 so zámerom, aby vynikla svojim pokorným výrazom – aby zanechala skôr dojem chaty v lesoch, než božieho chrámu. V rámci Vatikánskych kaplniek jej je venovaná aj malá výstava.
Aj keď vyzvaní architekti patria medzi medzinárodne uznávaných tvorcov, vytvoriť miesto, či priestor, ktorý bude mať sakrálnu či metafyzickú atmosféru, nie je vôbec jednoduché. Eduardo Souto de Moura využil šancu naplno, tak, ako je jeho zvykom. Svedčia o tom taktiež komentáre návštevníkov : kaplnka vyzerá ako hrob, povedali niektorí, ako svätyňa z inej éry, tvrdia druhí. Architekt vo svojom opise zasial zmätok: „Nie je to kaplnka, nie je to svätyňa a v žiadnom prípade nie hrobka, je to jednoducho miesto uzatvorené štyrmi kamennými stenami, kým ďalší kameň v strede by mohol byť oltárom. Vstup je tienený stromom, ktorý chceme zanechať. Steny vo vnútri majú lavicu, na ktorej môžeme sedieť a čakať...čakajúc s nohami na zemi, hlavou v rukách. Veci samotné vedia, kedy sa majú udiať.“ (David Mourão-Ferreira) Pre kaplnku zvolil jediný materiál, a to vápenec z Verony. Masívne bloky vytvárajú steny, založené spôsobom, ktorý pripomína kľúčový mechanizmus používaný Inkmi v Machu Picchu – kvádrové murivo, založené na skladaní opracovaných kameňov na seba, bez použitia pojiva. Inkovia boli v tejto technike tak skúsení, že u niektorých stien nie je možné medzi dva na seba položené kvádre vsunúť hrot noža. Hmota kameňa, jednoduchosť spojov a svetlo. Akýsi symbol navrátenia sa ku koreňom architektúry v domnelej reprezentácii Vatikánu - tiež stojí vytrvalo, neochvejne v dnešnom svete, ťažiac silu z dávnych čias. Vonkajší povrch kamenných blokov je drsný, takmer surový - viditeľné ryhy nástrojov, ktoré ich opracovávali, sú hrdo priznané. Niekto by si mohol trhliny a známku času materiálu interpretovať ako metaforu pre búrky, ktorými čelili Benátky počas storočí. V interiéri sú steny brúsené a vyhladené, narážajúc aj na akési pohodlie, ktorého si duchovenstvo v tomto svete doprialo.