Slovenský rozhlas
Budova Slovenského rozhlasu v Bratislave je jedným z najreprezentatívnejších príkladov vzopätia Československej architektonickej a konštruktérskej tvorby obdobia 60. a 70. rokov 20. storočia. Bratislavská „obrátená pyramída“ ako sa zvykne prezývať je dielo, ktorého veľkorysosť, kultivované architektonické riešenie ako aj konštrukčná a technologická výnimočnosť presahujú hranice lokálnej produkcie.
Dlhých 22 rokov prebehlo od prvých projektov až po dokončenie výstavby rozsiahleho rozhlasového strediska. Samotnej stavbe rozhlasu predchádzali dve kolá súťaží. To prvé sa konalo v roku 1962, paralelne so súťažou na riešenie rozhlasového a televízneho strediska v Prahe. Na rozdiel od Pražskej súťaže, ktorá hľadala konkrétne architektonické a konštrukčné riešenie „mediálneho“ centra, cieľom Bratislavskej súťaže bolo predovšetkým vybrať správnu lokalitu v rámci mesta. Spomedzi viacerých možností situovania stavby porota zvolila lokalitu v centre mesta v blízkosti dnešného Námestia Slobody a kríženia ulíc Mýtnej, Štefanovičovej a Fazuľovej kde navrhovali umiestniť rozhlasový areál architekt Miloš Chorvát, architekti Ďurkovič, Svetko a Talaš a architekt Bárta. Dôvodom uprednostniť túto lokalitu, pred výstavbou v širšom okolí mesta (1) bolo „využiť zamýšľanú investíciu pre prestavbu centrálnej oblasti mesta a tak prispieť k dotvoreniu urbanisticko-architektinického obrazu mesta.“ (2)
Rozhodnutie poroty vzniklo v nadväznosti na koncept takzvanej bratislavskej priečnej osi, ktorú koncipoval významný český urbanista Emanuel Hruška. Hruškova vízia reprezentatívnej mestskej triedy, ktorá mala viesť po okraji historického centra od hlavnej vlakovej stanice až k nábrežiu Dunaja sa skutočne začala realizovať práve v tejto súťaži, veď už o rok na to bola vyhlásená súťaž na konkrétnom pozemku s podrobným stavebným programom, ktorý obsahoval okrem nahrávacích štúdii a administratívy aj koncertné štúdiá, „ktoré vyžadujú úzky kontakt s publikom.“ (3)
Súťažná porota, v ktorej zasadal aj oceňovaný odborník na stavby pre rozhlas architekt Tausenau neudelila prvé miesto. Na najvyššom, druhom sa však rovnako ako v prvej súťaži umiestnil projekt architekta Miloša Chorváta, ktorý v duchu súdobých trendov koncipoval komplex do troch častí, vežiak, horizontálna doska a plastická, šošovkovitá aula, podobná tej ktorú architekt Dedeček práve realizoval na Nitrianskej poľnohospodárskej vysokej škole. Na treťom mieste sa umiestnil kolektív architektov Štefan Ďurkovič, Štefan Svetko a Stanislav Talaš, ktorý podľa spravodajcu súťaže Emanuela Hrušku navrhli rozhlas v „stereometricko-sochárskom poňatí, ktorému sa podriadili účelové väzby.“ (4)
Hruškova kritická charakteristika súťažného projektu oceneného 3 miestom predznamenala aj cestu akou sa uberal ďalší vývoj projektu. O záujme investora na vybudovať neobvyklé dielo svedčí to, že realizáciou projektu bol poverený nie najvyššie ocenené dielo a až súťažiaci z tretieho miesta. Od ukončenia súťaže sa obmenil nielen team architektov, na miesto Stanislava Talaša, prišiel Barnabáš Kissling, ale zmenil sa aj samotný návrh pričom sa snažili vyvarovať „plackovežiaku“ teda konceptu s ktorým v súťaži pracovalnajvyššie ocenený architekt Chorvát. Ako spomínal architekt Svetko „Návrh sme stále korigovali kvôli potrebe expresívneho výrazu. Táto budova nemala vyzerať ako hocijaká iná inštitúcia.“ (5) V roku 1969 zrazu autori zásadne zmenili projekt, pôvodné trojuholníkové pôdorysy administratívy a koncertnej sály pretavili do skulpturálnej formy obrátenej pyramídy.
Nakoľko sa architekti pri voľbe tvaru rozhlasu o inšpirovali tvarom pavilónu Kanady z Expa v Montreali z roku 1967 nie je isté, jednako však napísala Maria Topolčasnká „Bratislava sa týmto prenosom architektúry „paradoxu invertovanej pyramídy“ stala laboratóriom experimentov, ktoré aj vo svetovom kontexte ostávali len náznakmi, teóriami či reprezentáciami na architektonických výstavách.“ (6)
Navrhnutie a zrealizovanie takejto komplikovanej stavby si vyžadovalo veľké úsilie na ktorom sa posielali odborníci z rôznych odvetví. Inžinier Bustin z Vítkovických železiarní viedol celý projekt konštrukčne a staticky a priniesol viacero nových experimentálbnych riešení. Rozhlasové stredisko je zložené zdvoch častí, prizemnej hmoty v ktorej sa nachádzajú nahrávacie štúdiá a koncertné sály. Táto časť je z logiky svojej funkcie uzevaretá od svojho okolia špeciálne projektovanou zvukotesnou stenou bez otvorov aby okolitá premávka nemala vplyv na prácu v rozhlase, okrem špeciálnej steny je unikátnym proejketom tejto časti budovy predovšetkým veľké koncertné štúdiou s objemom 12000m³, ktoré je celé zavesené a odpružené v oceľobetónovom tele.
Samotná hmota pyramídy je zavesená na stredovom oceľobetónovom jadre a slúži predovšetkým administratívnym účelom. Dôležitou otázkou bolo či bude možné vytvoriť v kanceláriách so šikmou stenou dostatočne vhodné svetelné podmienky. Experimentálne výskumy na Slovenskej akadémii vied preukázali dostatočné osvetlenie, a každý kto sa niekedy dostane do vnútorných priestorov tohto veľkorysého diela tieto výsledky potvrdí. Pôsobivý otvorený priestor v strede obrátenej pyramídy je nesporne jedným z najhodnotnejších moderných interiérov Bratislavy a dovolím si tvrdiť aj Československa. Napriek tomu sa vo verejnosti stále ozývajú hlasy na odpredaj a prestavbu tejto energeticky náročne udržiavateľnej architektúry. Našťastie už týchto hlasov ubúda na úkor tých, ktoré hovoria o potrebe jeho ochrany ako architektonickej pamiatky.
Poznámky:
1) Rozhodovalo sa taktiež nad oblasťou Ružinova, kde sa len začínalo s budovaním sídliska, či Mlynskou dolinou, v ktorej nakoniec zrealizovali areál Slovenskej televízie.
2) ZALČÍK, Tibor: Súťaž na umiestnenie budovy čs. rozhlasu v Bratislave. Projekt 5, 1963, č. 3, s. 61.
3) HRUŠKA, Emanuel: Súťaž na budovu čs. rozhlasu v Bratislave. Projekt 6, 1964, č. 3, s. 62.
4) HRUŠKA, Emanuel: Súťaž na budovu čs. rozhlasu v Bratislave. Projekt 6, 1964, č. 3, s. 64
5) Slovenská rozhlas – príbeh budovy na jedno použitie, 9. 5. 2005, Hospodárske noviny
6) TOPOLČANSKÁ Maria: Slovenský rozhlas v Bratislave. Architektúra & urbanizmus 42, 2008, č. 3 – 4, s.223
Literatúra:
ZALČÍK, Tibor: Súťaž na umiestnenie budovy čs. rozhlasu v Bratislave. Projekt 5, 1963, č. 3, s. 57 – 62.
HRUŠKA, Emanuel: Súťaž na budovu čs. rozhlasu v Bratislave. Projekt 6, 1964, č. 3, s. 62 – 66.
SVETKO, Štefan: Rozhlasové stredisko Bratislava. Projekt 12, 1970, č. 9, s. 401 – 408.
LÝSEK, Lumír: Budova Československého rozhlasu v Bratislave. Architektura ČSR 1985, č. 9, s. 391 – 396.
DULLA, Matúš – MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart 2002, 512 s.
TOPOLČANSKÁ, Maria: Identity Game: Czech and Slovak architecture magazines as travelogues. Architectural Design 76, 2006, č. 181 (May – June 2006), s. 28.
TOPOLČANSKÁ Maria: Slovenský rozhlas v Bratislave. Architektúra & urbanizmus 42, 2008, č. 3 – 4, s. 216 – 224.
TOPOLČANSKÁ Maria: Slovenský rozhlas v Bratislave: medzi techno-utópiou a distopiou, s. 206 – 218, in: Moderné a/alebo totalitné v architektúre 20. storočia Slovenska, Bratislava, Slovart 2013
Výskum na tomto clánku bol podporený Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe zmluvy č. APVV-0375-10.
Dlhých 22 rokov prebehlo od prvých projektov až po dokončenie výstavby rozsiahleho rozhlasového strediska. Samotnej stavbe rozhlasu predchádzali dve kolá súťaží. To prvé sa konalo v roku 1962, paralelne so súťažou na riešenie rozhlasového a televízneho strediska v Prahe. Na rozdiel od Pražskej súťaže, ktorá hľadala konkrétne architektonické a konštrukčné riešenie „mediálneho“ centra, cieľom Bratislavskej súťaže bolo predovšetkým vybrať správnu lokalitu v rámci mesta. Spomedzi viacerých možností situovania stavby porota zvolila lokalitu v centre mesta v blízkosti dnešného Námestia Slobody a kríženia ulíc Mýtnej, Štefanovičovej a Fazuľovej kde navrhovali umiestniť rozhlasový areál architekt Miloš Chorvát, architekti Ďurkovič, Svetko a Talaš a architekt Bárta. Dôvodom uprednostniť túto lokalitu, pred výstavbou v širšom okolí mesta (1) bolo „využiť zamýšľanú investíciu pre prestavbu centrálnej oblasti mesta a tak prispieť k dotvoreniu urbanisticko-architektinického obrazu mesta.“ (2)
Rozhodnutie poroty vzniklo v nadväznosti na koncept takzvanej bratislavskej priečnej osi, ktorú koncipoval významný český urbanista Emanuel Hruška. Hruškova vízia reprezentatívnej mestskej triedy, ktorá mala viesť po okraji historického centra od hlavnej vlakovej stanice až k nábrežiu Dunaja sa skutočne začala realizovať práve v tejto súťaži, veď už o rok na to bola vyhlásená súťaž na konkrétnom pozemku s podrobným stavebným programom, ktorý obsahoval okrem nahrávacích štúdii a administratívy aj koncertné štúdiá, „ktoré vyžadujú úzky kontakt s publikom.“ (3)
Súťažná porota, v ktorej zasadal aj oceňovaný odborník na stavby pre rozhlas architekt Tausenau neudelila prvé miesto. Na najvyššom, druhom sa však rovnako ako v prvej súťaži umiestnil projekt architekta Miloša Chorváta, ktorý v duchu súdobých trendov koncipoval komplex do troch častí, vežiak, horizontálna doska a plastická, šošovkovitá aula, podobná tej ktorú architekt Dedeček práve realizoval na Nitrianskej poľnohospodárskej vysokej škole. Na treťom mieste sa umiestnil kolektív architektov Štefan Ďurkovič, Štefan Svetko a Stanislav Talaš, ktorý podľa spravodajcu súťaže Emanuela Hrušku navrhli rozhlas v „stereometricko-sochárskom poňatí, ktorému sa podriadili účelové väzby.“ (4)
Hruškova kritická charakteristika súťažného projektu oceneného 3 miestom predznamenala aj cestu akou sa uberal ďalší vývoj projektu. O záujme investora na vybudovať neobvyklé dielo svedčí to, že realizáciou projektu bol poverený nie najvyššie ocenené dielo a až súťažiaci z tretieho miesta. Od ukončenia súťaže sa obmenil nielen team architektov, na miesto Stanislava Talaša, prišiel Barnabáš Kissling, ale zmenil sa aj samotný návrh pričom sa snažili vyvarovať „plackovežiaku“ teda konceptu s ktorým v súťaži pracovalnajvyššie ocenený architekt Chorvát. Ako spomínal architekt Svetko „Návrh sme stále korigovali kvôli potrebe expresívneho výrazu. Táto budova nemala vyzerať ako hocijaká iná inštitúcia.“ (5) V roku 1969 zrazu autori zásadne zmenili projekt, pôvodné trojuholníkové pôdorysy administratívy a koncertnej sály pretavili do skulpturálnej formy obrátenej pyramídy.
Nakoľko sa architekti pri voľbe tvaru rozhlasu o inšpirovali tvarom pavilónu Kanady z Expa v Montreali z roku 1967 nie je isté, jednako však napísala Maria Topolčasnká „Bratislava sa týmto prenosom architektúry „paradoxu invertovanej pyramídy“ stala laboratóriom experimentov, ktoré aj vo svetovom kontexte ostávali len náznakmi, teóriami či reprezentáciami na architektonických výstavách.“ (6)
Navrhnutie a zrealizovanie takejto komplikovanej stavby si vyžadovalo veľké úsilie na ktorom sa posielali odborníci z rôznych odvetví. Inžinier Bustin z Vítkovických železiarní viedol celý projekt konštrukčne a staticky a priniesol viacero nových experimentálbnych riešení. Rozhlasové stredisko je zložené zdvoch častí, prizemnej hmoty v ktorej sa nachádzajú nahrávacie štúdiá a koncertné sály. Táto časť je z logiky svojej funkcie uzevaretá od svojho okolia špeciálne projektovanou zvukotesnou stenou bez otvorov aby okolitá premávka nemala vplyv na prácu v rozhlase, okrem špeciálnej steny je unikátnym proejketom tejto časti budovy predovšetkým veľké koncertné štúdiou s objemom 12000m³, ktoré je celé zavesené a odpružené v oceľobetónovom tele.
Samotná hmota pyramídy je zavesená na stredovom oceľobetónovom jadre a slúži predovšetkým administratívnym účelom. Dôležitou otázkou bolo či bude možné vytvoriť v kanceláriách so šikmou stenou dostatočne vhodné svetelné podmienky. Experimentálne výskumy na Slovenskej akadémii vied preukázali dostatočné osvetlenie, a každý kto sa niekedy dostane do vnútorných priestorov tohto veľkorysého diela tieto výsledky potvrdí. Pôsobivý otvorený priestor v strede obrátenej pyramídy je nesporne jedným z najhodnotnejších moderných interiérov Bratislavy a dovolím si tvrdiť aj Československa. Napriek tomu sa vo verejnosti stále ozývajú hlasy na odpredaj a prestavbu tejto energeticky náročne udržiavateľnej architektúry. Našťastie už týchto hlasov ubúda na úkor tých, ktoré hovoria o potrebe jeho ochrany ako architektonickej pamiatky.
Poznámky:
1) Rozhodovalo sa taktiež nad oblasťou Ružinova, kde sa len začínalo s budovaním sídliska, či Mlynskou dolinou, v ktorej nakoniec zrealizovali areál Slovenskej televízie.
2) ZALČÍK, Tibor: Súťaž na umiestnenie budovy čs. rozhlasu v Bratislave. Projekt 5, 1963, č. 3, s. 61.
3) HRUŠKA, Emanuel: Súťaž na budovu čs. rozhlasu v Bratislave. Projekt 6, 1964, č. 3, s. 62.
4) HRUŠKA, Emanuel: Súťaž na budovu čs. rozhlasu v Bratislave. Projekt 6, 1964, č. 3, s. 64
5) Slovenská rozhlas – príbeh budovy na jedno použitie, 9. 5. 2005, Hospodárske noviny
6) TOPOLČANSKÁ Maria: Slovenský rozhlas v Bratislave. Architektúra & urbanizmus 42, 2008, č. 3 – 4, s.223
Literatúra:
ZALČÍK, Tibor: Súťaž na umiestnenie budovy čs. rozhlasu v Bratislave. Projekt 5, 1963, č. 3, s. 57 – 62.
HRUŠKA, Emanuel: Súťaž na budovu čs. rozhlasu v Bratislave. Projekt 6, 1964, č. 3, s. 62 – 66.
SVETKO, Štefan: Rozhlasové stredisko Bratislava. Projekt 12, 1970, č. 9, s. 401 – 408.
LÝSEK, Lumír: Budova Československého rozhlasu v Bratislave. Architektura ČSR 1985, č. 9, s. 391 – 396.
DULLA, Matúš – MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart 2002, 512 s.
TOPOLČANSKÁ, Maria: Identity Game: Czech and Slovak architecture magazines as travelogues. Architectural Design 76, 2006, č. 181 (May – June 2006), s. 28.
TOPOLČANSKÁ Maria: Slovenský rozhlas v Bratislave. Architektúra & urbanizmus 42, 2008, č. 3 – 4, s. 216 – 224.
TOPOLČANSKÁ Maria: Slovenský rozhlas v Bratislave: medzi techno-utópiou a distopiou, s. 206 – 218, in: Moderné a/alebo totalitné v architektúre 20. storočia Slovenska, Bratislava, Slovart 2013
Výskum na tomto clánku bol podporený Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe zmluvy č. APVV-0375-10.
 |
0 comments
add comment
