Economist Building

Najznámejšou stavbou anglického páru Alison a Petra Smithsonovcov je budova mediálnej spoločnosti The Economist. Spoločnosť vydávajúca týždenník s rovnomenným názvom od roku 1843. Alison a Peter Smithsonovci boli členmi avantgardného hnutia Independent Group (1952-1955). Spolu s fotografom Nigelom Hendersonom a umelcom Eduardom Paolozzim sa venovali tvorbe, ktorá negovala hranice jednotlivých umeleckých profesii. Svoj manifest prezentovali výstavným projektom Parallel of Art and Life, premiérovo vystavený v rešpektovanej ICA (centrum súčasného umenia, Londýn). Druhou reakciou hnutia bola výstava This is Tommorow v galérii Whitechapel (rekonštrukcia Robbrecht en Daem architecten). Roku 1953 založili hnutie Team 10, ako protireakciu združenia CIAM.

Termín brutalizmus, s ktorým je dvojica spojená vznikol spontánnou hrou slov Brutus (Petrova prezívka počas štúdia architektúry), ku ktorému bolo pridané meno Alison (Brutus + Alison = Brutalizmus). Prvý krát termín použil Reyner Braham, teoretik a blízky priateľ architektov v článku pre časopis Architectural Review v roku 1955. Na základe pozitívneho ohlasu, ktorý im priniesla realizácia budovy školy Hunstanton v Norfolku, ich v roku 1959 mediálna spoločnosť poverila vypracovať návrh na reprezentatívne londýnske sídlo v mestskej časti Piccadilly. Utopická vízia, ktorá živila potenciál dvojice dostala zelenú. Návrh bol rozpracovaný za asistencie zástupcov spoločnosti The Economist. Návrh narušil homogenitu lokality, architektúry z 18. storočia. Architekti vyriešili zadanie osadením mikrourbanného priestoru (piazza) do mestskej štruktúry v kompozícii troch hierarchicky usporiadaných budou.17, 8 a 4 podlažná budova doplnili existujúcu budovu banky.

Samotnému, sterilne pôsobiacému mikropriestoru vnútorného námestia sa pripisuje rovnocenná hodnota ako budovám. Pod jeho úrovňou je podzemné parkovisko prístupné zo zadného traktu. Priestor námestia je prepojený s nižšou úrovňou chodníka schodiskom. Pod výškovou budovou je priznané podlubie, ktoré je vizualné prepojené s parterom. V roku 1992 slepá severná stena bola zmyselne dotvorená plastikou od Angeli Conner. Samostatné budovy majú jednoznačný charakter zvislých vertikál. Pohľadom dominuje striedanie okenných pásov s plnou stenou. Uhlopriečne skosené nárožia budov dotvárajú určujúci charakter objektu. Autori sa pohrali s pohľadovou štruktúrou nosnej konštrukcie. Každá z budov má inú mierku uplatneného rástru. Strešné ukončenie najvyššej (53m) budovy, ako aj jej "sestier" sú ukončené ofsetovo ustupujúcou hmotou najvyššieho podlažia. Materiálové prevedenie v podobe portlandského mramoru s originálnou štruktúrou povrchu dodáva priestoru jednoliatý charakter. Od roku 1988 je budova pamiatkovo chránená. V roku 1999 spoločnosť Skidmore Owings & Merrill (SOM) budovu rekonštruovala. Okrem výmeny kontrolných systémov zabezpečujúcich chod budovy dispozične rozšírili vstupné lobby. Po vyše 40 rokoch, kedy stavba slúžila účelom spoločnosti The Economist, boli priestory parteru najnižšej z budov prenajaté reštauračnému reťazcu, spoločnosti Sake No Hana (autor interiéru je Kengo Kuma).

Druhou londýnskou realizáciou Smithsonovcov bol v roku 1972 sídliskový komplex Robin Hood Lane Estate, vo východnom Londýne. Dnes sa tento revolučný koncept sociálneho bývania, ktorý v praxi fatálne zlyhal a páru spôsobil nemalú trpkosť dotýka lukratívnej časti Canary Wharf a o jeho budúcnosti sa horlivo mediálne diskutuje.