Projekty prospektívnej architektúry združenia VAL sú výrazom sebadôvery moderného umenia preklenúť dané limity. Zároveň sú aj priestorom na komunikáciu medzi a protipólom hermeticky uzatvoreného umenia pre elity. Tieto vizionárske projekty neboli vytvorené na objednávku, vznikali bez zadania a bez perspektívy realizácie. členovia VAL Viera Mecková, Alex Mlynárčik a Ľudovít Kupkovič ich chápali ako syntézu vedy, techniky, umenia a prírody. Vychádzali aj z princípu privlastnenia si reality a demystifikácie umenia. Bola to túžba po nachádzaní vlastného slobodného sveta. Projekty vychádzajú aj z iného priestorového a časového vnímania reality. Spolupráca autorov VAL sa začala v roku 1968, v čase vpádu sovietskych a d'alších „bratských" vojsk do vtedajšieho československa, pokračovala cez dlhé roky normalizácie do roku 1989 a skončila sa až v roku 1994 v zmenenej spoločenskej situácii. V období normalizácie bola zároveň aj únikom zo stiesnenej reality prevládajúceho socialistického realizmu a praktickej nemožnosti slobodnej tvorby a prezentácie diel bez komisií inšpektorov umenia a kultúry dodaných sovietskym bratstvom. Projekty združenia VAL boli neskutočne nadčasové. Samozrejme, bol v nich prítomný aj duch nového realizmu. Autori si (našťastie) nedávali žiadne obmedzenia a prinášali aj víziu lepšieho sveta. Určitý predobraz môžeme vidieť už na výstave Superlund o budúcnosti sveta a funkcii umenia, ktorá sa konala v roku 1967 v švédskom meste Lund. Pierre Restany ju charakterizoval slovami: „STÁVKA O BUDÚCNOSŤ. VYHRÁME JU, ALEBO PREHRÁME VšETCI SPOLU!" lde o vrátenie človeka do „obrazu", ktorému ustavične narastajú priestorové - plastické dimenzie, až sa vlastne v súčasnom štádiu „obraz" stáva syntézou pohybu štruktúry l'udskej existencie. Prvá výstava VAL sa konala tajne v Parĺži v roku 1977 v galérii Lara Vincy za pomoci priatel'ov zo žilinského bábkového divadla, ktorí spolu s kulisami previezli za hranice aj tri projekty VAL. V bývalom československu sa prvá výstava uskutočnila až v roku 1996 v Umeleckej besede v Bratislave, ale nestretla sa s adekvátnym ohlasom, chýbala širšia diskusia. Tá sa rozprúdila až na výstave v Benátkach v roku 1999. Prvým projektom je HELIOPOLIS (1968 - 1974), olympijské mesto v Tatrách, ktorý výrazne predbehol svoju dobu - až teraz doba dobieha ich vízie a realizujú sa koncepcie nie príliš vzdialené ich návrhom, ako je napríklad 120 km dlhá a 487 metrov vysoká stavba určená pre 5 miliónov obyvatel'ov v saudskoarabskom futuristickom meste Neom. HELIOPOLIS s obytnou plochou 3 910 000 m2 a s celou klimatizovanou superzónou, so zónami pre športoviská, zimnú a letnú turistiku či zónami ticha s prísnou rezerváciou tatranskej flóry a fauny je jeho dávnym predchodcom. Samozrejme, všetko aj s využívaním slnečnej energie. Podl'a autorov štúdia Heliopolis „nie je utópiou, ale hl'adaním syntézy medzi možnosťami a požiadavkami človeka, prírody". Kinetická koncertná sieň venovaná pamiatke Miroslava Filipa AKUSTICON (1969 - 1971) je monumentálnou hrajúcou plastikou, kde hudbu svojím pohybom vytvárajú samotní návštevníci. Alex Mlynárčik vytvoril aj jej štvrtinový fungujúci model - jeho realizácia v navrhovanej výške 18 m a s najširším priemerom 13 m dnes už nie je otázkou dostupných technológií, ale len financií. POCTA NÁDEJI A ODVAHE (1974 - 1975) vznikla na počesť kozmonauta so slovenskými koreňmi E.A.Cernana. Projekt SCARABEA (1985 - 1989) predstavuje orbitálnu vesmírnu stanicu pre 12 000 obyvatel'ov, pohybujúcu sa po vlastnej dráhe s priemerom valca 3 000 m. Realizácia podobného projektu už nie je príliš vzdialenou budúcnosťou. Rovnako dnes nie je nepredstaviteľná ani realizácia mesta ISTROPORT (1974 - 1976) so 120 000 obyvatel'mi, ktoré by sa nachádzalo priamo na Dunaji v Bratislave. Dielo ANTARCTICA (1982), venované odvahe hl'adania, predstavuje novozélandskú Scottovu základňu s pamätníkom vysokým 25 m. Celosvetový parlament - NÁRODNÉ ZHROMAŽDENIE ARGÍLLIA (1980 - 1994)1-by sídlil v budove na ostrove Bora Bora ned'aleko Tahiti a jeho ciel'om by bolo „odstrániť konflikty a zmieriť l'udí". Posledným projektom je E-TEMEN-AN-KI - SHERATON HOTEL BABYLON (1980 - 1994) s citáciou Breughelovho obrazu Babylonská veža. Všetky projekty sú starostlivo a dôsledne prepracované, je v nich cítiť ruku a ducha výtvarníka i architektov, nachádzame v nich urbanistické štúdie, pohl'ady z rôznych uhlov, pôdorysy, rezy, systémy dopravných a technických zariadení, citácie artefaktov z minulosti, akými sú je napr. obraz Pietra Bruegela st., krídlo od Leonarda da Vinci, dielo Hieronyma Boscha, vajíčko Constantina Brancusiho, fotografie z posledného pristátia na mesiaci kapitána Apollo 17 E. A. Cernana atd'. Projekty VAL výrazne predbehli svoju dobu a som presvedčený, že doteraz neboli náležite docenené. Sme radi, že ich môžeme prezentovať v Galérii Slovenského rozhlasu. Veríme, že vzbudia zaslúženú pozornosť, a tešíme sa, že ich budeme môcť reprízovať aj v galérii Kolektiv 318 v Marseille, ktorá má priestory v budove vyprojektovanej Le Corbusierom.
Ivan Jančár, 2023
1) Claude-Nicolas Ledoux (21.3.1736 Dormans sur Marne - 18.11.1806 Paríž), francúzsky architekt, urbanista, teoretik, predstaviteľ francúzskeho klasicizmu. Okrem Iného navrhol Dom poľného stražcu v Maupertuis, ktorého je využita v návrhu Národného zhromaždenia Väčšina jeho utopických projektov sa nereaiizovala, na jeho dielo nadviazali viacerí modernisti 20. storočia.
Galéria slovenského rozhlasu Budovu slovenského rozhlasu navrhol Štefan Svetko v spolupráci so Štefanom Ďurkovičom a Barnabášom Kisslingom. Dokončili ju v roku 1983 a pravidelné vysielanie sa začalo 27. marca 1985. Budova získala titul Stavba storočia na Slovensku v kategórii spoločenské stavby a v decembri 2017 ju vyhlásili za Národnú kultúrnu pamiatku SR. Na jej prízemísa nachádza vel'koryso koncipovaná Galéria Slovenského rozhlasu. Prvá zásadná výstava, ktorá sa tu konala, mala názov Nový slovenský obraz a uskutočnila sa v rámci Dni novej slovenskej hudby v roku 1988. Výstava v koncepcii Zuzany Bartošovej predstavila viacerých výtvarníkov neoficiálnej výtvarnej scény. V tom istom roku sa konala aj výstava Slovenská fotografia osemdesiatych rokov 20. storočia vo výbere Aurela Hrabušického a Václava Maceka. V d'alších rokoch nasledovalo niekol'ko kvalitných výstav v rámci mesiaca fotografie: World Press Photo 1993 (1993), Britská dokumentárna fotografia 1983 - 1993 (1994), Obraz a znak (1997), Súčasná lotyšská fotografia (1998), lan Patrick: Denník mimozemštána (1999) či Slovenskí absolventi FAMU (2000). V roku 1990, v rámci festivalu Nová slovenská hudba, galéria usporiadala výstavu Interpretácie a reinterpretácie, ktorú na základe dlhodobého výskumu pripravila Jana Geržová. Pri príležitosti 80. výročia založenia Slovenského rozhlasu sa v roku 2006 uskutočnila výstava sochárov zo zbierok Slovenskej národnej galérie v koncepcii Kataríny Bajcurovej, ktorá predstavila diela Jozefa Kostku, Rudolfa Uhra, Jozefa Jankoviča, Vladimíra Kompánka a Juraja Meliša. Po nainštalovaní stálej expozície o dejinách rozhlasu však nastalo pomerne dlhé obdobie, počas ktorého prepojenie muzeálnych a galerijných výstav nebolo príliš šťastné. Výstavy mali vel'mi kolísavú úroveň, neviedla sa o nich archívna dokumentácia. A pritom tie možnosti! Nádherná výstavná plocha s rozlohou viac ako 1 350 metrov štvorcových, prepojenie s koncertnými sálami, propagácia redaktormi rádia i televízie... Radi by sme využili tento vel'ký potenciál a napinili výstavný program kvalitnými titulmi, ktoré galériu napinia milovníkmi dobrého umenia a zabezpečia jej vysoké renomé. Súčasťou vzdelávacej funkcie galérie je systematické rozvíjanie programov prostredníctvom diskusiŕ o umení, prednášok, komentovaných prehliadok, workshopov a "hands-on" aktivít zameraných na rodiny, školy, pedagógov, dospelých, seniorov a špecifické skupiny návštevníkov a hostí nielen z Bratislavy. V neposlednom rade chce galéria svojou rozšírenou výstavnou a vzdelávacou ponukou slúžit zamestnancom Rozhlasu a televízie Slovenska. Galéria plánuje do dialógu zapojiť aj okolité miestne komunity a urbanizmus mesta, ktorému pyramída dominuje a určuje jeho jedinečný génius loci, preto do svojej ponuky zaradí okrem aktivit k jednotlivým výstavám aj programy venované samotnej budove. V duchu nadčasovej idey Štefana Svetka sa už samotným vstupom do budovy ocitáme v umeleckom diele s vlastným mikrokozmom. On sám ju symbolicky prirovnal k malému Guggenheimovmu múzeu, centru určenému pre syntézu rôznych druhov umení, a našou snahou je prispieť k napĺňaniu tejto vízie.
PhDr. Ivan Jančár Projektový manažér Galéria Slovenského rozhlasu
Mgr. Daniela Čarná, PhD. Galerijná pedagogička Galéria Slovenského rozhlasu