RAUM: „...sme zástancami panenskej čistoty.“
Nie je veľa možností ako sa bezprostredne po ukončení štúdia architektúry zapojiť do reálneho života. Ako najistejší variant sa javí prax v zabehnutom architektonickom ateliéry. Zriedkavým nie je ani útek do inej sféry. Čoraz častejšie sa však už aj v našich zemepisných šírkach môžeme stretnúť s možnosťou jednoznačne najriskantnejšou, ale zrejme aj najvzrušujúcejšou. Vznik mladej architektonickej skupiny sa stal zaujímavým fenoménom. Podľa teoretika Jana Tabora, mladé tímy v Rakúsku vznikajú z rôznych príčin. Praktické "sharovanie" nájomného, rôznych skúseností a zručností. Ich skupinový "spirit" udržiava hravosť, podporuje prácu s inými umelcami, dizajnérmi. Podnecuje záujem o nové oblasti kreativity za tradičnou sférou architektúry. Chcú vyniknúť, zaujať. Popularitu si zvyšujú organizovaním spoločných výstav a v neposlednom rade aj popovými názvami (the next ENTERprise, pool, transparadiso...). Aj na Slovensku v poslednej dobe vzniklo niekoľko architektonických ateliérov, ktorých vekový priemer často neprekračuje hranicu 30 rokov. Jednou z najvýraznejších a najmladších takýchto skupín je architektonický ateliér RAUM: Marcel Dzurila, Peter Jurkovič, Lukáš Kordík, Roman Žitňanský. O tom, aké to je sme sa rozprávali s Lukášom a Romanom.
-Prečo RAUM?
Lukáš Kordík: My sme sa najprv volali Unit. Potom ako sme sa presťahovali, v susedstve sme objavili reklamu na "providera" s týmto názvom. RAUM sme vymysleli vo vlaku z Košíc, keď sme robili na súťaži Aupark. Povedali sme si, že toto by mohol byť oficiálny začiatok s novým názvom. RAUM (v hrej bol aj TRAUM) môže mať odkaz na raumplan, na priestor všeobecne, ale nejakú vážnu filozofiu za tým netreba hľadať. (Najprv vznikol názov, až potom sme k nemu pridali filozofiu...). Tak aby to šlo "do huby". Od začiatku sme nechceli skratky mien.
-Industriálny priestor, v ktorom sídlite, zdieľate spoločne s rovnako mladým a ambicióznym ateliérom Vallo & Sadovsky architects (VSA). Ovplyvňujete sa, pomáhate si navzájom? A čo rivalita a súperenie o klientov?
Roman Žitňanský: Súperenie určite nie. Sme kámoši. Každý sa hrá na vlastnom piesočku, nehádžeme si polená pod nohy. Keď treba pomôcť, tak si radi pomôžeme.
L.K.: Tak zasa až také harmonické to nie je. Určite si vymieňame skúsenosti, poradíme si. Ale vieme sa aj veľmi slušne podpichovať. Ale spoločné "brainstormingy" to určite nie.
-Je to naozaj krásny priestor a je vlastne v centre mesta. Aký je tu nájom?
R.Ž.: Nájomné si delíme podľa toho, koľko priestoru kto využíva, za našu časť platíme asi 15 tisíc. Majitelia sa striedajú, za rok a pol čo sme tu je to už asi štvrtý majiteľ a určite to tu nie je navždy. Priestor je síce reprezentatívny, ale sme tu spolu 3 tímy a niekedy je dosť problém, spraviť si poradu vo vlastnom tíme. Ale nedá sa to porovnať s tým, ako sme sa tlačili traja na 30m² v predošlom priestore. To bol úplný "hardcore". Potom sme si chceli prenajať nejaký byt, čo bolo tiež nemožné, kedže sme to chceli oficiálne, aby sa dal dať do nákladov. Až sa naskytol tento priestor.
-Rakúsky Alles Wird Gut o svojom stave uvádza: priemerný vek: 32.8, plocha kancelárie: 170m², okenná plocha: 38m², firemné auto: Alfa Romeo 147 JTD, PC - výkon: 16,1 GHz, kávovar: Isomac. Ako ste na tom vy? Darí sa vám?
L.K.: Keby sa nám viac darilo, tak nemusíme robiť vôbec (smiech).
R.Ž.: Prežijeme, ale nenasporíme si nič. Nedá sa to presne zrátať, lebo niekedy sú hluché obdobia, keď si odtŕhame od úst a potom sa to zas nakopí. Sústavne robíme na nejakých projektoch, a mnohé z nich sú stále nezaplatené.
L.K.: Najlepšie by bolo, keby bolo málo roboty, dobrej roboty a super zaplatenej. Tak aby mal človek na to čas. Stále sme na začiatku a snažíme sa dávať do toho maximum. Furt vybehávame a riešime. A tá práca nie je nikdy zaplatená. Premieta sa to do telefonátov, do prejazdených km atď.
-Na FA STU ste boli spolužiaci. Vznikla myšlienka spoločného ateliéru už na skole? Za akých okolností ste sa rozhodli ísť "do toho" spolu?
L.K.: Nie, bola to náhoda. Ja som najprv bol len s Peťom. Neskôr som začal robiť s Oliverom (VSA). Potom sa do toho priplietol Matúš (VSA) a potom sme sa rozdelili. Stále sme niekoho priberali. Základ bol dať sa dokopy. Ja som si nevedel predstaviť slovenský ateliér, v ktorom by som chcel robiť. S Romanom sme boli spolu vo Francúzsku cez program "Erasmus" (kde sme v podstate nič nerobili). Tri roky sme spolu v tejto finálnej zostave. Dali sme sa do kopy hneď po škole, keď sme museli začať platiť sociálne atď. Niektorí sa poznáme už zo strednej. V Bratislave je proste všetko prepojené.
Určité zmeny však nastali. Už nie sme 4, ale traja. Marcel odišiel z rôznych dôvodov od nového roku. Myslím si, že skončí ako poslanec alebo starosta. Marcel odišiel, hneď ako uspel v komunálnych voľbách. Venuje sa realizačnej firme. Má fresh rodinu, potreboval väčšie istoty. Je pravda, že v poslednom čase to tu bolo dosť stresové.
-Hovorí sa, že keď firma prežije 3 kritické roky, až potom sa dá uvažovať o fungujúcej firme. Platí to aj v architektonickom biznise? Čo ste sa za 3 roky existencie naučili?
L.K.: My sme taký komunisti. Po troch rokoch sme zistili čo funguje, čo nefunguje, každý sa vyprofiluje. Odišiel Marcel. Možno ho nahradí niekto iný, kto to zase posunie inde. Uvidíme...
-Každý máte za sebou aspoň minimálnu prax v inom ateliéri (Fabrica, IKEA, Skoček, KFA, Fr). Priniesli ste si aj rôzne postupy z týchto ateliérov a aplikovali pri tvorení štruktúry vášho? Hovorí sa, že niekde sa zamestnať je rýchlokurz. Prejdeš si "u.r.-kom" atď.
L.K.: My sme zástancami "panenskej čistoty".
R.Ž.: Ja som robil u Ilju Skočeka. On bol v tomto taký stroj, mal svoje systémy. Ale to sa nedá úplne prebrať. Možno na začiatku sme mali nejaký podobný systém, ale už sme sa niekam zas posunuli. A hlavne Ilja je interierista, takže ja som u neho projekčnú činnosť robil minimálne. Dnes to aj tak zadávame profesistom. Osobne sa priznám, že ja o tom stále ešte veľa neviem.
-A kto teda o tom u vás niečo vie?
L.K.: Marcel bol taký! Je to stroj. Keď si za to sadol, Cad proste horel. Ja som dnes prvý krát kreslil výkres zástrčiek a neviem ako ho dokreslím. Vieme, kto je v čom najlepší a tak sa to snažíme deliť.
R.Ž: Marcel vždy robil tú "špinavú robotu". Aj na tých úradoch, mal tie svoje ženy, o ktorých sme my nemali ani páru. On to všetko odkomunikoval. Teraz aspoň budeme nútení riešiť to sami.
-Sedíte tu tak "freestylovo" oblečení. Chodíte na stretnutia v oblekoch? Alebo aspoň v čiernom?
L.K.: My to neriešime, chodíme tak ako sa každému páči. V poslednej dobe ma strašne štve, že ma rifle moc zväzujú.
R.Ž.: Ale veľakrát nás majú za nejakých zasranov.
L.K.: Oblek sme nemali nikdy.
R.Ž.: Keď sme raz boli prezentovať v Košiciach, boli sme síce lepšie oblečení, ale nie v oblekoch.
-Mladým (nielen) architektom dávajú niekedy pocítiť investori, profesisti či stavbári určitú nadradenosť. Myslíte, že na tom má zásluhu aj vystupovanie?
R.Ž.: Dostali sme sa do takého štádia, že keď človek chce niečo od nás, tak kvôli práci, a nie preto, ako vyzeráme. Skôr na stavbe, keď nás vidia majstri, tak dávajú pocítiť, že čo mi o tom vieme.
L.K.: Na Slovensku je každý architekt. Každý si prerábal chalupu alebo v byte majstroval a vie lepšie, ako sa to robí...
-Odporúčate teda mladým začínajúcim architektom prax v zabehnutej architektonickej firme, alebo ste zástancami "panenskej čistoty"?
L.K.: Určite je takáto skúsenosť pozitívna, ale záleží v akom ateliéry...
R.Ž.: Ale rovnako ťa môže pokaziť aj škola.
-Vyžijete z vašej práce? Podľa "Wonderlandu" tvorí väčšina projektov mladých začínajúcich ateliérov rodinné zákazky. Je to tak aj u vás?
L.K.: Najhoršie je robiť pre rodinu. Pre kamarátov ešte horšie.
R.Ž.: Zmena nastala pri súťaži na Peugeot do Trnavy so Števom Polakovičom. Do vtedy sme robili de facto všetko. Števo potom oslovil cez Matúša Valla aj nás na súťaž na bytovky, ktorú sme aj vyhrali, ale nikam to samozrejme nešlo. Od tej doby sme však začali intenzívnejšie so Števom spolupracovať. Keď sme nemali robotu, tak sme robili nejaké veci s ním.
L.K.: Čo sa týka tých súkromných vecí: je tam jedna linka od Peťa. To sú tí top manažéri slovenských i.t. firiem. Tí chcú teraz všetci domy. Interiéri sú pre kamarátov. Pri projekte SUSHI som stretol spolužiaka zo strednej, ktorý mi začal hovoriť o SUSHI a kazetových stropoch. Moc veľké šance sme tomu nedávali, no a nakoniec sa to úspešne zrealizovalo. Vždy sa niekto upečie. Súťaží sme robili len zopár. Zo súťaže na Aupark prišla nechuť súťažiť. Do Čiech sme robili súťaž na ZŠ Úvaly. Pre Oracle sme zariaďovali kancelárske priestory. Z toho vznikol dizajn "Vlna", ktorá bola vybraná na svetovú výstavu dizajnu.
Robil sa dom pre Peťovho strýka, ten nás zas odporučil niekomu inému. VSA nechápu, že koľko domov práve sekáme (smiech). Vedú rodinné domy, byty a mierne bytovky. Najnovšie aj urbanizmus.
-Tak to je dosť veľký skok od "Vlny" po urbanizmus. Povedzte nám teda niečo o tom urbanizme.
L.K.: Ide o väčšiu tému, urbanizmus pri Bratislave na 50 hektároch. Vzišlo to z popudu investora, ktorý nás oslovil, ale mal zaujímavú podmienku, že chce zapojiť zahraničný ateliér. Spoločne sme s investorom vycestovali do Holandska, najskôr do ateliéru kde sme nepochodili. Potom sme oslovili Johna Boscha. Johna sme poznali už cez chalanov z VSA, ktorí s ním už spolupracovali na istom projekte v Bratislave. On sa do toho celkom oprel, najprv síce rozpačito, potom sme si tak ľudsky sadli a myslím, že aj investor je nakoniec spokojný. Snáď aj výsledok tak dopadne. Práve sme podpísali zmluvu. Takže cestujeme do Holandska tak tri krát za mesiac a John rovnako často sem.
-Najväčším problémom začínajúcich architektov je nedôvera klienta z dôvodu veku a neskúsenosti. Je všeobecne známe, že spojenie začínajúceho ateliéru so skúseným, autorizovaným architektom je overeným a často používaným spôsobom ako realizovať svoje vízie aj bez chýbajúcich skúseností a referencií. Ako ste sa vysporiadali s týmto problémom vy?
L.K.: Už nejaký ten piatok robíme na niektorých projektoch so Števom Polakovičom a s Romanom Halmim, ale ešte žiadny z týchto projektov sa nepremietol do reality. Sú to väčšie projekty. Keby sme si s nimi ľudsky nesadli, tak to asi nefunguje. Jeden rodinný dom sa nám práve stavia, druhý sa ide pripravovať. Konečne drevostavba, nie tehla.
R.Ž.: Štúdie sa upečú tu, aj "u.r.-ko", keď je treba. "Stavebko" zadávame profesistom, ale spolupracujeme na ňom až do konca.
L.K.: No a momentálne spolupracujeme so spomínaným Johnom Boshom.
-Ako prebieha tvorba vo vašom tíme? Máte rozdelené úlohy: navrhovanie, inžiniering, komunikácia, p.r., ekonómia, ... alebo všetci robia všetko?
L.K.: Veľmi dramaticky. Všetci všetko. P.r. sa moc nevenujeme.
R.Ž.: My tu máme vedľa dravých žralokov z VSA (smiech). Oni si z nás robia srandu, že pre nás je p.r. zločin. My to až tak neriešime. Ak vieme, že niečo je dobré, tak sa s tým radi pochválime.
L.K.: Pre nás je najväčšie p.r. predsa spokojný klient (smiech).
-Robíte pekné obrázky, také takmer jehovistické. Človek by povedal, že dvaja z vás robili v reklamke.
Ono to začalo pri tom Auparku, kde sme sa tak namotali, že sme tam nahádzali všetky tie Košické "celebrity". Ale práve prišiel taký moment, keď sme si povedali, že prečo robiť také vyleštené vizualizácie. Stačí SketchUp. Zaberá to strašne veľa času. A práve pri projektoch, ktoré sa zrealizovali, boli vizualizácie robené minimálne.
-Grafický dizajnér Ján Šicko je autorom vašej webovej stránky. Je spoluautorom vašej poslednej realizácie "SUSHI" v Bratislave, kde je jeho autorský rukopis značne prítomný. Ako vnímate interdisciplinaritu v architektonickej praxi? Rozširujete svoj záujem o nové oblasti kreativity za tradičnou sférou architektúry?
L.K.: Vymyslel princíp - design manuál. Určite by to tak však malo byť: keď robím grafiku, tak robím grafiku, keď robím architektúru, tak robím architektúru. Na začiatku mal Janči robiť len web a printy. Až počas štúdie sme ho prizvali k užšej spolupráci. Paradoxne sme si celý čas hovorili, aby sme neskončili s nejakými trávovými motívmi. Naši kamaráti to dávajú všade (smiech). Možno sme ich tak graficky sparafrázovali, ale vychádzalo to úplne z koncepcie dizajnéra, takže v tomto sme čistí. Je to super, takto spolupracovať. Keby sa tam dala aj hudba zakomponovať, tak ja by som aj s hudobníkom spolupracoval. Myslím si, že spolupráca medzi ľuďmi posúva veci len ďalej a vie pomocť!
-SUSHI Bar je vašou poslednou realizáciou a zdá sa že veľmi úspešnou. V poslednom čase sa snáď nenájde časopis venujúci sa architektúre, alebo dizajnu, v ktorom by sa táto realizácia neobjavila, recenzie sa rozhodne neboja superlatív. Všimli sme si ale, že v okolí kde sa SUSHI nachádza bol len tento bar úplne prázdny a to je ich tam hneď niekoľko. Myslíte si že aj na takéto skutočnosti má vplyv architekt?
L.K.: Je pravda, že my tam veľmi nechodievame. Vadí mi personál. Obsluhuje kočka, ktorá bola v reality show, a vyhodí ťa, keď si chceš len sadnúť. Náš vklad je tu asi tak 30% úspechu, ďalšia vec je kuchyňa a personál. Môžeme aj zo zlata spraviť celý interiér a nikto tam nepríde.
R.Ž.: Aj architekt má na to vplyv, ale je to možno desatina zo všetkých vplyvov.
L.K.: Investor chcel luxus, my sme sa to snažili spraviť čo najsurovšie. Doteraz sa nevedia vyrovnať s tým cementom, čo je na podlahe. Dúfame, že to drevo bude časom pôsobiť zničene. Treba uznať, že zatiaľ to bol jediný klient, ktorý povedal: "vy ste architekti, vy viete". Asi sa budú ešte dorábať nejaké paravány na tie presklené steny, aby sa to troška uzavrelo.
R.Ž.: Možno niekde v Rakúsku alebo v Čechách by človek neriešil, že je to moc vysvietené alebo čo. Takýto typ podnikov je tam normálny. Otázka je, že či sa prispôsobiť tomu nenáročnému slovenskému konzumentovi. To sme nechceli. Na Slovensku ľudia ešte nie sú zvyknutý na takéto veci. Majú z toho strach, obavy.
-Keď sme už pri "SUSHI", nedá nám nepochváliť skvele zvládnuté detaily hlavne na častiach z preglejky.
R.Ž.: Spolupracovali sme s jedným šikovným stolárom. Kedže sme o mnohých veciach nevedeli, spoločne sme ich konzultovali a škicovali.
L.K.: Povedali sme jasne, čo chceme. Tento stolár bol dostatočne in, aby nám poradil, čo robiť.
-Aký veľký dôraz kladiete na prezentáciu? Modely, vizualizácie …
R.Ž.: My máme od začiatku svoj dosť vysoký štandard v rámci grafickej prezentácie. Veľa krát sa s tým zdržiavame, polovicu času to vymýšľame a druhú polovicu to adjustujeme atď. Venujeme tomu dosť času a zvykli sme si na to. Má to dobrú odozvu.
L.K.: Splnil som si po dvoch rokoch sen, kúpil som si rezačku na styrodur, ale zatiaľ je to panna...
-Ojedinelé na Slovenskej scéne je, že zaznamenávate svoje práce v schémach.
R.Ž.: Snažíme sa aj ukázať ako sme rozmýšľali, aby klient videl, ako sme k tomu došli. Nie každý to vie pochopiť len z obrázkov.
L.K.: Najlepšie by bolo, keby to boli reálne škice. Schémy potom robíme ex-post.
-Neláka vás prejsť od schémy k diagramu? K parametrickému navrhovaniu? Diagram, ak mu človek uverí, môže značne uľahčovať rozhodnutia.
R.Ž.: Koncept riešime so vstupnými informáciami z pozemku alebo od klienta. Vyššie matematické veci si nedávame. Pracujeme s pozemkom, výhľadmi, slnkom...
L.K.: Mne by to pomohlo, ja mením veci do posledného momentu. ...Schémy vznikajú počas toho. Na Lazareckej pri bytovke bol koncept - niekoľko téz. Povedalo sa, čo by bolo fasa, čo je princíp, čo by na tej bytovke malo fungovať. Potom sú kompromisy, ktoré vychádzajú napr. z konštrukcie, minimalizácie, komunikácie. Pri Dunajskej sme sa popálili a tak sme si povedali, že toto je tých 5 hlavných bodov a poďme podľa toho.
R.Ž.: Robíme to viacmenej evolučne, ale dá sa povedať, že od začiatku máme nejakú predstavu, a tak by sme chceli, keby to tak dopadlo. Škicujeme si to.
L.K.: Ide o princíp. Či chceš patio alebo loggie. Introvertný dom a zároveň extrovertný...
-Do akej miery ste ochotní v architektúre experimentovať? Preferujete experiment v priestore, v materiály, alebo v interdisciplinarite?
R.Ž.: Nebránime sa tomu, ale naša pozícia možno ešte nie je taká pevná, že by sme si experiment dokázali obhájiť.
L.K.: Aj keď pri SUSHI sa to podarilo. Treba sa len nebáť a chcieť ísť do toho, vyskúšať to. Experimenty často stoja veľa peňazí a času. Tu bol moment, kde sa stretli ľudia, ktorým sa to páčilo a išli do toho. Do poslednej chvíle sme nevedeli, ako spraviť napr. podhľad.
R.Ž.: My sa možno nesnažíme experimentovať až tak veľmi v materiály, ale skôr pri tvorbe samotného konceptu.
L.K.: Ide o to odhadnúť klienta, do akej miery je na to priestor. Dá sa to robiť práve vtedy, keď si človek svoje meno len buduje.
R.Ž.: To si hovoríme, že keď nebudem experimentovať teraz, tak kedy potom.
L.K.: V Holandsku nás zaujalo, že sú kráľmi atypu. Tam je na mieru vyrábaný atyp lacnejší ako prefabrikát. To by ma bavilo, robiť si takéto testy a potom to použiť. U nás je bohužiaľ kráľom bramac, omietka a systémová fasáda.
-Ste ochotní povedať klientovi nie?
R.Ž.: Ja s tým mám problém.
L.K.: Ja som zasa v tomto radikál. Boli projekty, z ktorých sme odstúpili a niektoré sme ani nezačali.
-Aký je podľa vás slovenský klient? Lepší sa to?
L.K.: Neviem až tak posúdiť či sa to lepší. Števo Polakovič ale hovorí, že to čo bolo pred 10 rokmi je neporovnateľné. Určite sa to mení. Architektúra sa stala populárna, ľudia čítajú časopisy, hlásia sa na architektúru. Je to "in" a ľudia sa snažia byť "in".
-Čo pozitívne vám ako mladému ateliéru priniesla činnosť SASu? Komory? A iné dianie na slovenskej architektonickej scéne?
L.K.: Komora je úplne zbytočná. Nevieme čo robí. V architektúre je bežné, že človek spraví niečo za normálnu cenu, dá si normálne percentá a nájde sa niekto iný, kto to spraví za polovičnú cenu. Čo sa súťaží týka, väčšie faux pas snáď ani neexistuje. Načo garantujú súťaže? Výsledok je vždy taký, že aj tak to nerobí ten čo to vyhrá. Nerozumiem na čo je komora architektov v tejto podobe dobrá.
R.Ž.: Čo sa týka Spolku, členmi nie sme.
L.K.: Autorizácii sa zatiaľ vyhýbame. Pozitívne je, že Spolok vydáva časopis Projekt.
-Asi už v každej európskej krajine existujú rôzne alternatívne platformy (blogy, weby, centrá...) na propagáciu súčasnej architektúry podnecujúce diskurz. Slovensko v tomto akosi zaostáva. Privítali by ste niečo podobné na domácej architektonickej scéne?
L.K.: Funguje tu "Clubovka". Táňa Kollárová, ktorá to organizuje, je úplne skvelá a zanietená. Bolo by fajn, keby bola možnosť tam odprezentovať aj mladé ateliéry. Teraz bude napr. k súčasnej architektonickej tvorbe v Prešove projekcia vo výkladoch, Táňa sa dohodla s mestom (Festival architektúry). V časopisoch je stále to isté. Možno internet by bolo dobré médium. Je super pozrieť si, čo kto robí a vymieňať si názory. Každý by to privítal, ale musí sa nájsť taký, kto to zorganizuje. To je ten problém.
-Ako na vás vplýva blízkosť Viedne a rakúskej architektonickej scény? Čo česká scéna? A iná? Ako vnímate iné ako pravé uhly v architektúre?
L.K.: Minule som videl súťaž do Tatier a to bolo ako súťaž z Rakúska. Taká akože rakúska, študentská. Je pravda, že Rakúsko má rovnaké klimatické podmienky ako my. To, čo sa stavia napr. v Portugalsku, je nereálne u nás. Ale keď sa pozrieme na to, čo sa stavia napr. v Estónsku, zistíme, že aj tam sa už "šikmí". Európa "šikmí". Nesnažíme sa samoúčelne šikmiť. V poslednej dobe používame často archetypy. Ak sa dá ušetriť nejaký kubík zbytočného priestoru, tak je to fasa zošikmiť. My máme radi šikmé strechy. Šikmenie je "in". Kto nešikmí, nie je architekt (smiech). Ale aj rovné steny sú dobré (smiech).
-Ďakujeme za rozhovor.
 |
Lukáš Kordík: My sme sa najprv volali Unit. Potom ako sme sa presťahovali, v susedstve sme objavili reklamu na "providera" s týmto názvom. RAUM sme vymysleli vo vlaku z Košíc, keď sme robili na súťaži Aupark. Povedali sme si, že toto by mohol byť oficiálny začiatok s novým názvom. RAUM (v hrej bol aj TRAUM) môže mať odkaz na raumplan, na priestor všeobecne, ale nejakú vážnu filozofiu za tým netreba hľadať. (Najprv vznikol názov, až potom sme k nemu pridali filozofiu...). Tak aby to šlo "do huby". Od začiatku sme nechceli skratky mien.
 |
Roman Žitňanský: Súperenie určite nie. Sme kámoši. Každý sa hrá na vlastnom piesočku, nehádžeme si polená pod nohy. Keď treba pomôcť, tak si radi pomôžeme.
L.K.: Tak zasa až také harmonické to nie je. Určite si vymieňame skúsenosti, poradíme si. Ale vieme sa aj veľmi slušne podpichovať. Ale spoločné "brainstormingy" to určite nie.
-Je to naozaj krásny priestor a je vlastne v centre mesta. Aký je tu nájom?
R.Ž.: Nájomné si delíme podľa toho, koľko priestoru kto využíva, za našu časť platíme asi 15 tisíc. Majitelia sa striedajú, za rok a pol čo sme tu je to už asi štvrtý majiteľ a určite to tu nie je navždy. Priestor je síce reprezentatívny, ale sme tu spolu 3 tímy a niekedy je dosť problém, spraviť si poradu vo vlastnom tíme. Ale nedá sa to porovnať s tým, ako sme sa tlačili traja na 30m² v predošlom priestore. To bol úplný "hardcore". Potom sme si chceli prenajať nejaký byt, čo bolo tiež nemožné, kedže sme to chceli oficiálne, aby sa dal dať do nákladov. Až sa naskytol tento priestor.
 |
L.K.: Keby sa nám viac darilo, tak nemusíme robiť vôbec (smiech).
R.Ž.: Prežijeme, ale nenasporíme si nič. Nedá sa to presne zrátať, lebo niekedy sú hluché obdobia, keď si odtŕhame od úst a potom sa to zas nakopí. Sústavne robíme na nejakých projektoch, a mnohé z nich sú stále nezaplatené.
L.K.: Najlepšie by bolo, keby bolo málo roboty, dobrej roboty a super zaplatenej. Tak aby mal človek na to čas. Stále sme na začiatku a snažíme sa dávať do toho maximum. Furt vybehávame a riešime. A tá práca nie je nikdy zaplatená. Premieta sa to do telefonátov, do prejazdených km atď.
-Na FA STU ste boli spolužiaci. Vznikla myšlienka spoločného ateliéru už na skole? Za akých okolností ste sa rozhodli ísť "do toho" spolu?
L.K.: Nie, bola to náhoda. Ja som najprv bol len s Peťom. Neskôr som začal robiť s Oliverom (VSA). Potom sa do toho priplietol Matúš (VSA) a potom sme sa rozdelili. Stále sme niekoho priberali. Základ bol dať sa dokopy. Ja som si nevedel predstaviť slovenský ateliér, v ktorom by som chcel robiť. S Romanom sme boli spolu vo Francúzsku cez program "Erasmus" (kde sme v podstate nič nerobili). Tri roky sme spolu v tejto finálnej zostave. Dali sme sa do kopy hneď po škole, keď sme museli začať platiť sociálne atď. Niektorí sa poznáme už zo strednej. V Bratislave je proste všetko prepojené.
Určité zmeny však nastali. Už nie sme 4, ale traja. Marcel odišiel z rôznych dôvodov od nového roku. Myslím si, že skončí ako poslanec alebo starosta. Marcel odišiel, hneď ako uspel v komunálnych voľbách. Venuje sa realizačnej firme. Má fresh rodinu, potreboval väčšie istoty. Je pravda, že v poslednom čase to tu bolo dosť stresové.
 |
L.K.: My sme taký komunisti. Po troch rokoch sme zistili čo funguje, čo nefunguje, každý sa vyprofiluje. Odišiel Marcel. Možno ho nahradí niekto iný, kto to zase posunie inde. Uvidíme...
-Každý máte za sebou aspoň minimálnu prax v inom ateliéri (Fabrica, IKEA, Skoček, KFA, Fr). Priniesli ste si aj rôzne postupy z týchto ateliérov a aplikovali pri tvorení štruktúry vášho? Hovorí sa, že niekde sa zamestnať je rýchlokurz. Prejdeš si "u.r.-kom" atď.
L.K.: My sme zástancami "panenskej čistoty".
R.Ž.: Ja som robil u Ilju Skočeka. On bol v tomto taký stroj, mal svoje systémy. Ale to sa nedá úplne prebrať. Možno na začiatku sme mali nejaký podobný systém, ale už sme sa niekam zas posunuli. A hlavne Ilja je interierista, takže ja som u neho projekčnú činnosť robil minimálne. Dnes to aj tak zadávame profesistom. Osobne sa priznám, že ja o tom stále ešte veľa neviem.
-A kto teda o tom u vás niečo vie?
L.K.: Marcel bol taký! Je to stroj. Keď si za to sadol, Cad proste horel. Ja som dnes prvý krát kreslil výkres zástrčiek a neviem ako ho dokreslím. Vieme, kto je v čom najlepší a tak sa to snažíme deliť.
R.Ž: Marcel vždy robil tú "špinavú robotu". Aj na tých úradoch, mal tie svoje ženy, o ktorých sme my nemali ani páru. On to všetko odkomunikoval. Teraz aspoň budeme nútení riešiť to sami.
 |
L.K.: My to neriešime, chodíme tak ako sa každému páči. V poslednej dobe ma strašne štve, že ma rifle moc zväzujú.
R.Ž.: Ale veľakrát nás majú za nejakých zasranov.
L.K.: Oblek sme nemali nikdy.
R.Ž.: Keď sme raz boli prezentovať v Košiciach, boli sme síce lepšie oblečení, ale nie v oblekoch.
-Mladým (nielen) architektom dávajú niekedy pocítiť investori, profesisti či stavbári určitú nadradenosť. Myslíte, že na tom má zásluhu aj vystupovanie?
R.Ž.: Dostali sme sa do takého štádia, že keď človek chce niečo od nás, tak kvôli práci, a nie preto, ako vyzeráme. Skôr na stavbe, keď nás vidia majstri, tak dávajú pocítiť, že čo mi o tom vieme.
L.K.: Na Slovensku je každý architekt. Každý si prerábal chalupu alebo v byte majstroval a vie lepšie, ako sa to robí...
-Odporúčate teda mladým začínajúcim architektom prax v zabehnutej architektonickej firme, alebo ste zástancami "panenskej čistoty"?
L.K.: Určite je takáto skúsenosť pozitívna, ale záleží v akom ateliéry...
R.Ž.: Ale rovnako ťa môže pokaziť aj škola.
 |
L.K.: Najhoršie je robiť pre rodinu. Pre kamarátov ešte horšie.
R.Ž.: Zmena nastala pri súťaži na Peugeot do Trnavy so Števom Polakovičom. Do vtedy sme robili de facto všetko. Števo potom oslovil cez Matúša Valla aj nás na súťaž na bytovky, ktorú sme aj vyhrali, ale nikam to samozrejme nešlo. Od tej doby sme však začali intenzívnejšie so Števom spolupracovať. Keď sme nemali robotu, tak sme robili nejaké veci s ním.
L.K.: Čo sa týka tých súkromných vecí: je tam jedna linka od Peťa. To sú tí top manažéri slovenských i.t. firiem. Tí chcú teraz všetci domy. Interiéri sú pre kamarátov. Pri projekte SUSHI som stretol spolužiaka zo strednej, ktorý mi začal hovoriť o SUSHI a kazetových stropoch. Moc veľké šance sme tomu nedávali, no a nakoniec sa to úspešne zrealizovalo. Vždy sa niekto upečie. Súťaží sme robili len zopár. Zo súťaže na Aupark prišla nechuť súťažiť. Do Čiech sme robili súťaž na ZŠ Úvaly. Pre Oracle sme zariaďovali kancelárske priestory. Z toho vznikol dizajn "Vlna", ktorá bola vybraná na svetovú výstavu dizajnu.
Robil sa dom pre Peťovho strýka, ten nás zas odporučil niekomu inému. VSA nechápu, že koľko domov práve sekáme (smiech). Vedú rodinné domy, byty a mierne bytovky. Najnovšie aj urbanizmus.
 |
L.K.: Ide o väčšiu tému, urbanizmus pri Bratislave na 50 hektároch. Vzišlo to z popudu investora, ktorý nás oslovil, ale mal zaujímavú podmienku, že chce zapojiť zahraničný ateliér. Spoločne sme s investorom vycestovali do Holandska, najskôr do ateliéru kde sme nepochodili. Potom sme oslovili Johna Boscha. Johna sme poznali už cez chalanov z VSA, ktorí s ním už spolupracovali na istom projekte v Bratislave. On sa do toho celkom oprel, najprv síce rozpačito, potom sme si tak ľudsky sadli a myslím, že aj investor je nakoniec spokojný. Snáď aj výsledok tak dopadne. Práve sme podpísali zmluvu. Takže cestujeme do Holandska tak tri krát za mesiac a John rovnako často sem.
-Najväčším problémom začínajúcich architektov je nedôvera klienta z dôvodu veku a neskúsenosti. Je všeobecne známe, že spojenie začínajúceho ateliéru so skúseným, autorizovaným architektom je overeným a často používaným spôsobom ako realizovať svoje vízie aj bez chýbajúcich skúseností a referencií. Ako ste sa vysporiadali s týmto problémom vy?
L.K.: Už nejaký ten piatok robíme na niektorých projektoch so Števom Polakovičom a s Romanom Halmim, ale ešte žiadny z týchto projektov sa nepremietol do reality. Sú to väčšie projekty. Keby sme si s nimi ľudsky nesadli, tak to asi nefunguje. Jeden rodinný dom sa nám práve stavia, druhý sa ide pripravovať. Konečne drevostavba, nie tehla.
R.Ž.: Štúdie sa upečú tu, aj "u.r.-ko", keď je treba. "Stavebko" zadávame profesistom, ale spolupracujeme na ňom až do konca.
L.K.: No a momentálne spolupracujeme so spomínaným Johnom Boshom.
-Ako prebieha tvorba vo vašom tíme? Máte rozdelené úlohy: navrhovanie, inžiniering, komunikácia, p.r., ekonómia, ... alebo všetci robia všetko?
L.K.: Veľmi dramaticky. Všetci všetko. P.r. sa moc nevenujeme.
R.Ž.: My tu máme vedľa dravých žralokov z VSA (smiech). Oni si z nás robia srandu, že pre nás je p.r. zločin. My to až tak neriešime. Ak vieme, že niečo je dobré, tak sa s tým radi pochválime.
L.K.: Pre nás je najväčšie p.r. predsa spokojný klient (smiech).
 |
Ono to začalo pri tom Auparku, kde sme sa tak namotali, že sme tam nahádzali všetky tie Košické "celebrity". Ale práve prišiel taký moment, keď sme si povedali, že prečo robiť také vyleštené vizualizácie. Stačí SketchUp. Zaberá to strašne veľa času. A práve pri projektoch, ktoré sa zrealizovali, boli vizualizácie robené minimálne.
-Grafický dizajnér Ján Šicko je autorom vašej webovej stránky. Je spoluautorom vašej poslednej realizácie "SUSHI" v Bratislave, kde je jeho autorský rukopis značne prítomný. Ako vnímate interdisciplinaritu v architektonickej praxi? Rozširujete svoj záujem o nové oblasti kreativity za tradičnou sférou architektúry?
L.K.: Vymyslel princíp - design manuál. Určite by to tak však malo byť: keď robím grafiku, tak robím grafiku, keď robím architektúru, tak robím architektúru. Na začiatku mal Janči robiť len web a printy. Až počas štúdie sme ho prizvali k užšej spolupráci. Paradoxne sme si celý čas hovorili, aby sme neskončili s nejakými trávovými motívmi. Naši kamaráti to dávajú všade (smiech). Možno sme ich tak graficky sparafrázovali, ale vychádzalo to úplne z koncepcie dizajnéra, takže v tomto sme čistí. Je to super, takto spolupracovať. Keby sa tam dala aj hudba zakomponovať, tak ja by som aj s hudobníkom spolupracoval. Myslím si, že spolupráca medzi ľuďmi posúva veci len ďalej a vie pomocť!
 |
L.K.: Je pravda, že my tam veľmi nechodievame. Vadí mi personál. Obsluhuje kočka, ktorá bola v reality show, a vyhodí ťa, keď si chceš len sadnúť. Náš vklad je tu asi tak 30% úspechu, ďalšia vec je kuchyňa a personál. Môžeme aj zo zlata spraviť celý interiér a nikto tam nepríde.
R.Ž.: Aj architekt má na to vplyv, ale je to možno desatina zo všetkých vplyvov.
L.K.: Investor chcel luxus, my sme sa to snažili spraviť čo najsurovšie. Doteraz sa nevedia vyrovnať s tým cementom, čo je na podlahe. Dúfame, že to drevo bude časom pôsobiť zničene. Treba uznať, že zatiaľ to bol jediný klient, ktorý povedal: "vy ste architekti, vy viete". Asi sa budú ešte dorábať nejaké paravány na tie presklené steny, aby sa to troška uzavrelo.
R.Ž.: Možno niekde v Rakúsku alebo v Čechách by človek neriešil, že je to moc vysvietené alebo čo. Takýto typ podnikov je tam normálny. Otázka je, že či sa prispôsobiť tomu nenáročnému slovenskému konzumentovi. To sme nechceli. Na Slovensku ľudia ešte nie sú zvyknutý na takéto veci. Majú z toho strach, obavy.
 |
R.Ž.: Spolupracovali sme s jedným šikovným stolárom. Kedže sme o mnohých veciach nevedeli, spoločne sme ich konzultovali a škicovali.
L.K.: Povedali sme jasne, čo chceme. Tento stolár bol dostatočne in, aby nám poradil, čo robiť.
-Aký veľký dôraz kladiete na prezentáciu? Modely, vizualizácie …
R.Ž.: My máme od začiatku svoj dosť vysoký štandard v rámci grafickej prezentácie. Veľa krát sa s tým zdržiavame, polovicu času to vymýšľame a druhú polovicu to adjustujeme atď. Venujeme tomu dosť času a zvykli sme si na to. Má to dobrú odozvu.
L.K.: Splnil som si po dvoch rokoch sen, kúpil som si rezačku na styrodur, ale zatiaľ je to panna...
 |
R.Ž.: Snažíme sa aj ukázať ako sme rozmýšľali, aby klient videl, ako sme k tomu došli. Nie každý to vie pochopiť len z obrázkov.
L.K.: Najlepšie by bolo, keby to boli reálne škice. Schémy potom robíme ex-post.
-Neláka vás prejsť od schémy k diagramu? K parametrickému navrhovaniu? Diagram, ak mu človek uverí, môže značne uľahčovať rozhodnutia.
R.Ž.: Koncept riešime so vstupnými informáciami z pozemku alebo od klienta. Vyššie matematické veci si nedávame. Pracujeme s pozemkom, výhľadmi, slnkom...
L.K.: Mne by to pomohlo, ja mením veci do posledného momentu. ...Schémy vznikajú počas toho. Na Lazareckej pri bytovke bol koncept - niekoľko téz. Povedalo sa, čo by bolo fasa, čo je princíp, čo by na tej bytovke malo fungovať. Potom sú kompromisy, ktoré vychádzajú napr. z konštrukcie, minimalizácie, komunikácie. Pri Dunajskej sme sa popálili a tak sme si povedali, že toto je tých 5 hlavných bodov a poďme podľa toho.
R.Ž.: Robíme to viacmenej evolučne, ale dá sa povedať, že od začiatku máme nejakú predstavu, a tak by sme chceli, keby to tak dopadlo. Škicujeme si to.
L.K.: Ide o princíp. Či chceš patio alebo loggie. Introvertný dom a zároveň extrovertný...
 |
R.Ž.: Nebránime sa tomu, ale naša pozícia možno ešte nie je taká pevná, že by sme si experiment dokázali obhájiť.
L.K.: Aj keď pri SUSHI sa to podarilo. Treba sa len nebáť a chcieť ísť do toho, vyskúšať to. Experimenty často stoja veľa peňazí a času. Tu bol moment, kde sa stretli ľudia, ktorým sa to páčilo a išli do toho. Do poslednej chvíle sme nevedeli, ako spraviť napr. podhľad.
R.Ž.: My sa možno nesnažíme experimentovať až tak veľmi v materiály, ale skôr pri tvorbe samotného konceptu.
L.K.: Ide o to odhadnúť klienta, do akej miery je na to priestor. Dá sa to robiť práve vtedy, keď si človek svoje meno len buduje.
R.Ž.: To si hovoríme, že keď nebudem experimentovať teraz, tak kedy potom.
L.K.: V Holandsku nás zaujalo, že sú kráľmi atypu. Tam je na mieru vyrábaný atyp lacnejší ako prefabrikát. To by ma bavilo, robiť si takéto testy a potom to použiť. U nás je bohužiaľ kráľom bramac, omietka a systémová fasáda.
-Ste ochotní povedať klientovi nie?
R.Ž.: Ja s tým mám problém.
L.K.: Ja som zasa v tomto radikál. Boli projekty, z ktorých sme odstúpili a niektoré sme ani nezačali.
 |
L.K.: Neviem až tak posúdiť či sa to lepší. Števo Polakovič ale hovorí, že to čo bolo pred 10 rokmi je neporovnateľné. Určite sa to mení. Architektúra sa stala populárna, ľudia čítajú časopisy, hlásia sa na architektúru. Je to "in" a ľudia sa snažia byť "in".
-Čo pozitívne vám ako mladému ateliéru priniesla činnosť SASu? Komory? A iné dianie na slovenskej architektonickej scéne?
L.K.: Komora je úplne zbytočná. Nevieme čo robí. V architektúre je bežné, že človek spraví niečo za normálnu cenu, dá si normálne percentá a nájde sa niekto iný, kto to spraví za polovičnú cenu. Čo sa súťaží týka, väčšie faux pas snáď ani neexistuje. Načo garantujú súťaže? Výsledok je vždy taký, že aj tak to nerobí ten čo to vyhrá. Nerozumiem na čo je komora architektov v tejto podobe dobrá.
R.Ž.: Čo sa týka Spolku, členmi nie sme.
L.K.: Autorizácii sa zatiaľ vyhýbame. Pozitívne je, že Spolok vydáva časopis Projekt.
-Asi už v každej európskej krajine existujú rôzne alternatívne platformy (blogy, weby, centrá...) na propagáciu súčasnej architektúry podnecujúce diskurz. Slovensko v tomto akosi zaostáva. Privítali by ste niečo podobné na domácej architektonickej scéne?
L.K.: Funguje tu "Clubovka". Táňa Kollárová, ktorá to organizuje, je úplne skvelá a zanietená. Bolo by fajn, keby bola možnosť tam odprezentovať aj mladé ateliéry. Teraz bude napr. k súčasnej architektonickej tvorbe v Prešove projekcia vo výkladoch, Táňa sa dohodla s mestom (Festival architektúry). V časopisoch je stále to isté. Možno internet by bolo dobré médium. Je super pozrieť si, čo kto robí a vymieňať si názory. Každý by to privítal, ale musí sa nájsť taký, kto to zorganizuje. To je ten problém.
 |
L.K.: Minule som videl súťaž do Tatier a to bolo ako súťaž z Rakúska. Taká akože rakúska, študentská. Je pravda, že Rakúsko má rovnaké klimatické podmienky ako my. To, čo sa stavia napr. v Portugalsku, je nereálne u nás. Ale keď sa pozrieme na to, čo sa stavia napr. v Estónsku, zistíme, že aj tam sa už "šikmí". Európa "šikmí". Nesnažíme sa samoúčelne šikmiť. V poslednej dobe používame často archetypy. Ak sa dá ušetriť nejaký kubík zbytočného priestoru, tak je to fasa zošikmiť. My máme radi šikmé strechy. Šikmenie je "in". Kto nešikmí, nie je architekt (smiech). Ale aj rovné steny sú dobré (smiech).
-Ďakujeme za rozhovor.
1 komentář
přidat komentář
Předmět
Autor
Datum
(smiech)
03.04.08 11:06
zobrazit všechny komentáře
