Krematorium a urnový háj v Bratislavě

Krematorium a urnový háj v Bratislavě
Address: Hodonínska 44, Záhorská Bystrica, Bratislava, Slovakia
Project:1962-63
Completion:1967-68
3. března 2004 se uskutečnil rozhovor Kataríny Andrášiové s Ferdinandem Milučkým, který byl součástí publikace Šedesátá léta v architektuře očima pamětníků vypracované na Ústavu dějin architektury a umění FA ČVUT v Praze za podpory výzkumného záměru Ministerstva školství VZ-MSM č. 214500027 a na FA STU v Bratislavě.
Se svolením Kataríny Andrášiové a za pomoci Petra Vorlíka přinášíme část rozhovoru věnovaného nejvýznamnější realizaci Ferdinanda Milučkého.
KA: Pán architekt, ako si spomínate na šesťdesiate roky?

FM: Školu som končil v roku 1953. Celých päť rokov som potom pôsobil ako odborný asistent na Katedre architektonickej tvorby vedenej profesorom Bellušom a na Ústave vnútornej a ľudovej architektúry profesora Koulu. V roku 1958 som nastúpil na Stavoprojekt a vlastne o dva roky začala dekáda šesťdesiatych rokov. V tom roku sme s Vojtechom Vilhanom robili na Hviezdoslavovom námestí výstavu Družstevný byt. To bola dosť odvážna vec, priamo v centre pohybu v Starom Meste. Pre výsostne politické zameranie sme uplatnili lešenárske trúbky, veľkoplošné fotografie, texty, grafy, ale hlavne princíp prelínajúceho sa priestoru polouzatvorenej formy s priamou väzbou na priestor námestia. Architekt Svetko ma v roku 1959 zapojil do projektu interiérov Strojníckej fakulty, zároveň som navrhoval výstavné expozície – v roku 1960 československú expozíciu na veľtrhu v Budapešti a na veľtrhu v Tunise. Tieto expozície objednávala Obchodná komora v Prahe. Okrem práce v Stavoprojekte som súčasne cez Fond výtvarných umení projektoval voľnú tvorbu – v roku 1962 interiér Domu knihy na Krížnej ulici a kanceláriu ČSA v Redute, výstavu Sochy a kresby V. Kompánka v Primaciálnom paláci. Od roku 1960 do 1962 som bol uvoľnený zo Stavoprojektu a pracoval som vo Výstavníctve. V tomto období som navrhol veľkú výstavu Služby na úroveň potrieb v Zimnom štadióne, potom v lete Ľud a krása v Slovenskom národnom múzeu; to bola výstava, môjmu srdcu najbližšia, v ktorej som uplatnil do hĺbky svoje vnútorné cítenie ako aj poznatky z početných výskumov ľudovej architektúry na ústave profesora Koulu, realizovaných vo viacerých regiónoch Slovenska – Kysuce, Orava, Liptov, tatranská oblasť. Ešte stále som sa nachádzal v polohe interiérovo–výstavnej. Chvíľami som bol naklonený tomu, že by som sa uberal touto cestou i naďalej. Zrazu však prišla z mesta na Stavoprojekt objednávka na krematórium a vtedy mi zavolal riaditeľ, aby som sa ujal tejto úlohy. Tie dva roky výstavníckej a interiérovej tvorby boli zaujímavé, ale chvalabohu som sa vybral cestou trvalého pôsobenia v architektúre.

KA: Krematórium je teda vašim prvým stavebným dielom?

FM: Áno. Na jeseň roku 1962 som začal robiť jeho koncept. Pôvodne bolo situované na kopci nad Dúbravkou, stavba mala pôsobiť dominantne. Sídlisko ešte nebolo, iba sa pripravovalo. Napokon sa na magistráte spamätali, že to nie je najlepšia kombinácia – sídelný útvar a hore krematórium, preto projekt zrušili, prestal som robiť. Hľadalo sa nové miesto a našlo sa zásluhou architekta Fašanga, riaditeľa Stavoprojektu. Napadlo ho, že pozná jedno miesto s krásnymi borovicami a urastenými dubmi. Spolu s hlavným architektom mesta sme sadli do auta a navštívili to miesto. Lokalita slúžila ako oddychová zóna, kam rodiny podnikali nedeľné výlety. Prišli sme autom až do kameňolomu, kde je teraz rozptylová lúka. Na svahu bolo veľa náletovej zelene, no bolo jasné, že sú tu krásne stromy a s prostredím sa dá čosi urobiť. Uvažovali sme, kde vlastne stavbu situovať. Bola prvá kotlina, potom druhá, väčšia. Rozhodli sme sa pre prvú kotlinu, kvalita prírodného prostredia tam bola oveľa vzácnejšia, s vysokými borovicami, krásnymi dubmi. Urnový háj by sa mohol roztiahnuť severným smerom. V máji roku 1963 bol spracovaný a schválený úvodný projekt. Do roku 1964 sa robil vykonávací projekt a v rokoch 1964 - 1968 sa všetko zrealizovalo. Celkové náklady dosiahli 16,5 milióna korún.

KA: Pracovali ste popri tom aj na iných projektoch?

FM: Keď jedna veľká práca beží, prichádzajú ďalšie. V roku 1964 som urobil interiér vinárne Veľkí františkáni. Prízemie aj pivnicu. Robil som to kombinovane cez Fond výtvarných umení a Vojenský projektový ústav. Interiér sa chápal ako výtvarná zložka, ale stavebná časť sa musela robiť na projektových ústavoch. Na Stavoprojekte som navrhol obchodno-spoločenské a kultúrne centrum na sídlisku Trávniky. Návrh je aj zrealizovaný. Keď som v roku 1970 odišiel zo Stavoprojektu, vykonávací projekt dokončil kolega podľa môjho úvodného projektu.
Myslím, že v roku 1965 prebehla súťaž na EXPO ’67 v Montreale, ja som sa jej nezúčastnil. Objednávku získali pražskí kolegovia – Cubr, Hrubý, Pokorný. Potom sa obrátili na nás s kolegom Vilhanom, nakoľko sme sa s nimi poznali cez celoštátnu sekciu interiéru, a vyzvali nás, aby sme vyriešili Bratislavskú reštauráciu a Kinoautomat, v ktorom excelentne účinkoval pán Horníček. To bol rok 1967. Krematórium sa už dokončovalo, na jeseň roku 1968 bolo hotové.

KA: Čo všetko na vás vplývalo, keď ste krematórium projektovali?

FM: Keď som začal pracovať na jeho koncepte, mal som 33 rokov. Ťažila ma výnimočnosť úlohy, zodpovednosť za prvé krematórium na Slovensku a navyše krásne prírodné prostredie, do ktorého som vstupoval. Vo mne bolo čosi, čo som načerpal doma. Ale boli tu i svetové trendy. Progresivisti, modernisti zo začiatku storočia. Mal som prehľad v tom, čo sa vtedy udialo. Najviac ma oslovil svojím purizmom Malevič, ale aj Mondrian. Všetko velikáni, ktorí začiatkom storočia uvoľnili akademizmus v dovtedajšom umení. To bol obrovský výbuch, ktorý odvtedy nenastal až dodnes. Ďalej velikáni architektúry – Mies van der Rohe, Jacobsen, Aalto, Saarinen a podobne. To už bola súčasná tvorba. Ak človek o tom všetkom vie, potom už je na ňom, ako z tohoto komplexu vytvorí niečo, čo je výrazom jeho vnútra, jeho kultúrnej hodnoty, ktorú nosí v sebe.

KA: Už krátko po sprevádzkovaní bolo krematórium vysoko ocenené, dostali ste zaň štátnu cenu.

KA: Je zaujímavé, že v čase návrhu na štátnu cenu ešte nebol celkom dokončený exteriér. Povrch terasy bol zaliaty betónom a do interiéru bol skok takých sedem centimetrov. Dlažobné kocky neboli položené, nebolo dláždičov. Koncom roka 1968 si prišla pozrieť stavbu komisia pre udeľovanie štátnych cien. Zo Slovenska tam boli profesori Belluš a Beisetzer. V apríli roku 1969 sa konal zjazd architektov. Začali sa meniť garnitúry v rámci normalizácie, aby boli v čele zase "dôveryhodní" ľudia. Na zjazde prišiel profesor Beisetzer ku mne a dôverne mi hovorí: "A vieš ty o tom, že Štátnu cenu asi dostaneš?" Hovorím: "Neberiem to vážne, ako nepartajný si nerobím ilúzie." Koncom apríla 1969, pred 1. májom, som na Pražskom hrade skutočne dostal Štátnu cenu Klementa Gottwalda. Vonkajšia dlažba sa dorobila až niekedy v roku 1972 - 1973.

KA: Jedinečný článok o krematóriu, publikovaný v júli 1968 v Kultúrnom živote, napísal Dominik Tatarka. Stretli ste sa s ním osobne?

FM: Tatarka bol poverený z redakcie Kultúrneho života napísať článok a mňa si zavolal na rozhovor s autorom. Nosil som tento zážitok potom roky. Článok som si odložil a opäť som si ho teraz vytiahol. Keď som ho čítal, znovu som si uvedomil, ako sa tam s neobyčajným nadšením filozoficky ponára do podstaty diela a vyslovuje brilantné hodnotenia nielen o ňom, ale aj o širších súvislostiach, o kultúre tvorby a podobne, čo sa dnes tak často nevidí.

KA: Dominik Tatarka dokázal vaše dielo popísať skutočne s hlbokým porozumením.

FM: Táto Tatarkova skvelá analýza nemá u nás obdobu. Neviem, kto ešte spomedzi spisovateľov mal taký vzťah k architektúre. Z oblasti výtvarnej je Vladimír Kompánek mimoriadne obdarený cítením priestoru a širších vzťahov – priestor a socha, kultúra, tradícia. Máme tu kultúru, ktorú dedíme. Vieme, že máme krásne veci, zoradili sme ich, usporiadali, aj ich rôzne prezentujeme. Ale to je len jedna stránka veci. Druhá vec je napojiť sa na túto hodnotu, rozvíjať ju. Keď naši predkovia dokázali robiť takú nádheru, znamená to, že my ako ich potomkovia to máme v génoch a prenáša sa to ďalej. Som presvedčený, že všetko záleží na tom, či sa nájdu učitelia, ktorí vedú žiakov a pomáhajú im pochopiť zmysel kontinuity. Aj u malého národa. Predovšetkým naučiť mladých hodnote, ktorú máme. V Národopisnom múzeu v Martine uchovávajú mnohé skvosty. Nie sú zo zlata, ani zo striebra, ale sú to skvosty z dreva, zo železa, z kože, z textilu.

Zdroj: ULRICH, Petr. VORLÍK, Petr. FILSAKOVÁ, Beryl. ANDRÁŠIOVÁ, Katarína. POPELOVÁ, Lenka. Šedesátá léta v architektuře očima pamětníků. Praha: Česká technika – nakladatelství ČVUT, 2006. s.250-259
2 comments
add comment
Subject
Author
Date
dobré
Bohdan
26.07.21 01:04
Vďaka
29.07.21 02:19
show all comments