Kaplnka a krížová cesta Poprad

Dlho som rozmýšľal, aký bude prvý krok. Po celom dni chôdze som si uvedomil, že som si ho nevšimol. Dlho som uvažoval, aké to bude – dôjsť do cieľa. Posledný kilometer sme bežali. Únavu po 900 prejdených kilometroch sme v nohách necítili. Spolu s dobrými priateľmi Vojtechom a Vavrincom sme za zvonenia nedeľných poludňajších zvonov dorazili k hrobu svätého Jakuba. Dvadsaťštyri dní bez hodiniek a mobilu a predsa prídeme na minútu presne! Aká náhoda… O pár dní sedím už doma pod Tatrami. Postupne a veľmi pomaly mi dochádza, čo som za posledný mesiac vlastne prežil. O to viac som bol sklamaný, že som koniec predsa len necítil. Chcel som poznať odpoveď, tá však neprišla.
Premýšľal som, ako môžem vyrozprávať príbeh, ktorý som na chodníku svätého Jakuba prežil. Písať neviem, kniha z toho nebude. Fotografie na facebook som tiež vešať nechcel. Ako architekt som mal túžbu ponúknuť krátku púť každému, kto ju potrebuje.
V roku 2009, keď sa kríza ešte len rozbiehala, som stretol dvoch investorov, ktorí by malú poľnú, betónovú kaplnku zafinancovali. Ako to býva, na drobnú stavbu sa peniaze nezvýšili a projekt mal skončiť v zásuvke. Usilovali sme sa osloviť iných ľudí, skúšali sme iné miesta a farnosti, ale nepochodili sme.
Po roku som stretol človeka s podobným snom. Riaditeľ Mestských lesov Poprad Robert Dula chcel nad miestnou časťou Kvetnica vybudovať kalváriu. Kopec sa nemohol volať príznačnejšie než Krížová.
Prvý krát sme začali hľadať miesto, kde by mohla kaplnka stáť, v lete 2011. Na vedľajšom vrchole sme našli magické miesto s výhľadom na mesto a okolité hory. Ďalší rok sme občasnými vychádzkami hľadali vhodnú cestu.
Pôvodný návrh betónovej kaplnky bol koncipovaný ako výrazný objekt usadený niekde v spišských poliach. Biely betón mal žiariť z diaľky podobne ako kostolná veža v dedine Mlynica. Na kopci bola situácia iná. Otvorený priestor vystriedala intimita lesa a človek – pútnik neprichádza zo všetkých strán, ale len po jednom chodníku. Kaplnka nie je iba zastávka, je to koniec krížovej cesty a Boží hrob. Osemnásť mohutných červených smrekov z týchto lesov darovalo mesto a o použití iného materiálu ako dreva sme ani na chvíľu neuvažovali. Vertikalita a materiál stromov premenili svoju formu do architektúry.
Stena bráni vstupovať svetlu do miestnosti. V zadymenej katedrále v Santiagu de Compostela prenikal jasný slnečný lúč cez otvor pod kupolou. Okno presvetľuje interiér. Je to jasný symbol kam sa oko otáča, keď sa chce vymaniť z temnoty. Štyri masívne steny bez okien, ktoré zároveň prepúšťajú slnko do vnútra reprezentujú metaforu Božej prítomnosti v našom živote. Boh je tu v každom momente a detaile. Závisí len od nás, či si jeho záblesk všimneme a začneme ho nasledovať. Priestor kaplnky reprezentuje náš obmedzený svet, za hranicami ktorého môže byť iný, dokonalý a nekonečný. Jediným spojením týchto svetov je práve svetlo. Pohyb slnka po oblohe vytvára dynamickú hru svetla a tieňa v interiéri. Svojou komplexnosťou rytmov a zdanlivo monotónnym opakovaním pripomína kompozície Steva Reicha. Skladba Proverb vystihuje tento nestabilný svetelný obraz najlepšie. Spočiatku archaický spev chorálu je prekladaný novými patternami rytmov a jednoduchá linka sa postupne rozšíri do nebývalej navrstvenosti.
Konštrukcia je založená na unikátnom rozložení asi stovky stĺpov. Ich vzájomná poloha vytvára masívnu stenu, cez ktorú ľudské oko neprehliadne a izoluje človeka od okolitej prírody. Naopak, ostré a precízne slnko prežiari cez malé štrbiny interiér a v každom momente mu prepožičia neopakovateľnú atmosféru.
Samostatnou kapitolou návrhu boli základy. Kaplnka skoro v tisíc metrovej nadmorskej výške je dokonalým odrazom sily viery človeka. Ak sa niektorá budúca generácia odvráti od pestovania hodnôt ducha, drevená archa sa znova navráti prírode. V zemi ostanú iba šachovnicovo rozložené betónové pätky. Ako stopa kultúry, ako boží hrob. Niekto ďalší, kto sa rozhodne svätostánok obnoviť, môže na nájdených základoch vystavať nový chrám. Spolu s pôvodným bude fyzicky spätý.
Doladiť kaplnku do posledného detailu, tak aby základové pätky, trámy podlahy, stĺpy, strop, oceľové krokvy a priehľadná krytina tvorili jeden celok, bola úloha nie jednoduchá, ale zďaleka nie tak náročná ako zabezpečenie financií.
Po prezentáciách a púťach na kopec, sme sa snažili spustiť lokálny crowdfundig a ľudia mohli prispievať na účet ľubovoľné čiastky. To sa nám veľmi nedarilo, a tak nám farnosť darovala výťažok jednej nedeľnej zbierky v kostoloch. Postavili sme základy a na dlhšiu dobu skončili. Peniaze aj napriek našej snahe nepribúdali tak, ako sme dúfali. Nakoniec sme postretli človeka, ktorý sa rozhodol darovať svoje životné úspory. Neveril som. Mal iba jednu podmienku. Kaplnka by mala byť kamenná. Kúzlo translucentných drevených stien by sa stratilo. Zastihli sme ho v lese a priamo na mieste sme mu projekt ukázali. V momente, keď som vytiahol model vyliezlo na dve minúty slnko. Hra svetla a tieňa ho presvedčila. Zvyšok dňa bol opäť hmlysto jesenný. Náhoda…
Z daru sme financovali drevenú časť. Kaplnka opäť stála rok bez dokončenia. Ani rozostavaný projekt nám nepomohol k ľahšiemu získavaniu ďalších prostriedkov. Minulý rok sme zrealizovali oceľový krov a túto jar sme svojpomocne namontovali strešnú krytinu z priehľadného vlnitého laminátu. Smrekovcové drevo medzičasom pekne zosivelo a objekt lepšie zapadá do prírody. Vnúro kaplnky si ale ponechalo svoju červenú farbu, čo vo mne evokuje spomienky na tmavé gotické katedrály zaplnené farebným svetlom vitráží. Na drevenej soche vzkriesenia Krista pracuje miestny sochár Otto Korkoš, ktorého práca je zakorenená v odkaze Majstra Pavla z Levoče.