Areál Vysokej školy poľnohospodárskej
Hlavným prínosom projektu je správna voľba pozemku na druhej strane rieky Nitry, čo nielen umožnilo rozvoj školy, ale predovšetkým zahájilo výstavbu novej Nitry na ľavom brehu, o ktorom sa vždy hovorilo, že je nespôsobilý pre zástavbu. Bolo treba 6-ročného boja o pozemok, ktorého výsledkom je vysokoškolský areál, prvý toho druhu na Slovensku.
Zástavba je rozdelená do funkčných pavilónov, ktoré majú jednotný architektonický výraz. Nástupová osa smeruje na objekt auly maximy, zaklenutý monolitickou kupolou s použitím armocementu. Na ľavej strane 9 podlažný objekt rektorátu, na pravej agronomický, zootechnický, technologický pavilón v prvom pláne, v druhom pláne chemický a mechanizačný pavilón uzatvárajú vnútorný priestor areálu, v ktorom už dnes začína rásť zeleň.
Objekty majú jasnú vnútornú prevádzku, laboratóriá na sever, administratívne časti na juh. Priekopníckym činom je zavedenie modulu 6×7,20, riešenie univerzálneho inštalačného systému pomocou zaskleného skriňového traktu medzi chodbou a laboratóriami, ktorý jednak osvetľuje chodbu, jednak umožňuje uloženie digestorov nad sebou na podlažiach bez ťažkostí s ventilačnými potrubiami.
Súčasťou projektu je premiestňovateľný laboratórny nábytok, individuálne navrhnutý pre túto výstavbu. Rovnako je navrhnutá polychrómia vnútorných priestorov, stien a podláh v súlade s farbou vnútorného zariadenia.
Priebežné oceľové okná majú novátorským spôsobom riešené zatemňovacie zariadenie s drážkami v deliacich stĺpikoch okien.
Vonkajšie stvárnenie objektov je silne plastické, podčiarknuté kombináciou bieleho keramického obkladu a červenej sklomozaiky.
Počet poslucháčov: predpokladaný 1 200, skutočný 4 500
Celkový náklad vlastných fakúlt 75 mil. Kčs, odpovedajúci kubatúre 180 000 m³. Náklad je včítane inžinierskych sietí. Rozdiel do 100 mil. Kčs je náklad na 1 stavbu internátu.
Projekt a realizácia areálu Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre je jedným z charakteristických príkladov, ako veľkorysá výstavba jedného areálu – v Nitre je to areál VŠP – môže pozitívne ovplyvniť tvárnosť celého mesta a jeho ďalší vývoj.
Nitra sama zaznamenala za posledných pätnásť rokov nebývalý vzrast. Vybudovalo sa sídlisko na Predmostí, cez ktoré sa vstupuje do mesta od Banskej Bystrice. Od Bratislavy sa vstupuje cez novovystavané Párovce. Oproti tejto nástupnej ose, v jej predĺžení cez rieku, v bezprostrednom spojení s centrálnou mestskou oblasťou, leží v meandre rieky Nitry areál Vysokej školy poľnohospodárskej.
Umiestnenie areálu bolo predmetom šesťročnej diskusie odborníkov i orgánov. Bolo dokonca predmetom urbanistickej súťaže v roku 1955-56, ktorá vyznela temer jednohlasne pre umiestnenie areálu v strede mesta v priestore Žrebčína. Bolo šťastím pre výstavbu areálu, že projektanti neprijali závery súťaže, a vyvolali rad porovnávacích štúdií, ktorých výsledkom bolo nakoniec definitívne umiestnenie areálu na území bývalého letiska. Konečné rozhodnutie v roku 1959 si vynútili nie odborníci, ale politickí činitelia. V konkrétnom prípade povereník poľnohospodárstva M. Chudík, ktorého osobným zásahom sa odstránila bariéra prekážok, nakopená tzv. odbornými posudkami, ktoré napr. uvádzali desaťmiliónové sumy na zakladanie na Letisku, pochopiteľne odhadom a bez podrobného prieskumu. Zakladanie sa bez ťažkostí realizovalo na únosných štrkoch v hĺbke cca 1,5-2 m s minimálnym čerpaním spodnej vody len vo výkope pätiek.
Napriek tomu prešlo sedem rokov zbytočných bojov, pre výsledný zadávací projekt ostalo nakoniec iba krátkych 7 mesiacov.
Takto sa započala v roku 1960 práca na zadávacom projekte areálu VŠ na Letisku, hneď na začiatku poznačená smrťou jedného z autorov arch. Miňovského.
Idea realizovať areál na druhej strane rieky, teda mimo mesta v zeleni, avšak bezprostredne napojený na centrálnu mestskú oblasť, videla sa vtedy príliš odvážna a nákladná. Tvrdilo sa, že mesto z hľadiska svojho historického vývoja nemôže prekročiť rieku. Za ďalších 7 rokov, ktoré prešli od započatia vlastného projektu do dokončenia výstavby, hrozí naopak nebezpečie, že areál bude súvisle obostavaný novými nitrianskymi sídliskami a rôznymi objektami nadmestskej vybavenosti, ktoré nie vždy dosť šťastne v hmote i v priestore rešpektujú koncepciu VŠP, ktorá iba teraz ukázala Nitre možnosti rozvoja na druhej strane rieky.
Situácia areálu VŠ sa trochu zhoršila i tým, že mestská komunikácia Párovce-Chrenová bola kvôli problémom pri projekte sídliska Chrenová odsunutá bezprostredne k areálu VŠP. Hrá zatiaľ, kým nebude realizovaná diaľková komunikácia obchádzajúca Nitru popod Zobor, rolu štátnej cesty Bratislava-Banská Bystrica.
Sme teda svedkami vývoja, pri ktorom skutočnosť ďaleko prekonala nielen úvahy, oproti ktorým sa bojovalo ako oproti reakčným, ale i tie, ktoré sa javili pri boji ako progresívne. Ukazuje sa, že vysokoškolské areály bude treba zakladať na podstatne väčších plochách, ďalej od miest a v izolácii od ostatnej výstavby, ktorá môže mať rôznu kvalitu a prevádzkový dosah.
Vlastný areál Vysokej školy poľnohospodárskej je riešený ako samostatná štvrť novovznikajúceho mestského obvodu. Fakultná časť, ako hlavná, je situovaná na predmostí nového mostu cez rieku vo vzdialenosti cca 250 m od rieky. Po jej ľavej strane, rovnobežne s komunikáciou vedúcou do Chrenovej sa uvažuje s ďalším rozvojom fakúlt, po pravej strane sa rozvíja hospodárska časť areálu, pozostávajúca zo špecializovaných laboratórií a pracovísk, určených pre výskum v rastlinnej a živočíšnej výrobe. Jadrom areálu je územie, určené pre botanickú záhradu, ktorá má zároveň spĺňať požiadavky rekreačných plôch. Preto je za ňu v zadnom pláne situovaný okrsok internátov, projektovaný už pracovníkmi KPÚ v Nitre, bohužiaľ, v treťom rozmere nie zvlášť citlivo a ohľaduplne vo vzťahu k siluete fakultnej časti areálu VŠP. Internáty sú riešené ako dvoj-trakty, teda málo progresívne, s dislokovanými jedálňami, čo je krajne neekonomické. Priestory, uvažované za okrskom internátu ako športové plochy pre areál, boli zabrané priamo pracovníkmi KPÚ Nitra pre objekty stálej poľnohospodárskej výstavy.
V našom článku sa však sústredíme na okrsok fakúlt a jeho urbanisticko-architektonické riešenie. Okrsok fakúlt je riešený pavilónovým systémom. Pavilóny sú situované vo dvoch plánoch. V prednom pláne v nástupovej ose je pavilón rektorátu a dekanátov s aulou. V ôsmich poschodiach výškového objektu sú okrem toho umiestnené ekonomické a politické katedry školy. Z hlavnej vstupnej haly tohoto objektu sú zasklenou pergolou spojené pavilóny agronomický, technologický a zootechnický s pitevňami zvierat. Medzi pavilónmi a oproti ich schodiskám sú situované veľké posluchárne prístupné z pergoly.
V zadnom pláne je chemický pavilón, spojený s hlavnou vstupnou halou otvorenou pergolou, a mechanizačný pavilón. Medzi pavilónmi predného a zadného plánu sa vytvára rekreačný priestor s vegetáciou, obmedzený hmotami pavilónov. Pavilóny v prvom pláne sú situované rovnobežne s nástupovou osou, zatiaľ čo pavilóny v druhom pláne, orientované kolmo na túto os, tvoria predným pavilónom pozadie.
Výškové je areál gradovaný z pravej strany na ľavú od jedného podlažia, cez štyri, šesť až do deviatich podlaží pavilónu rektorátu a ekonomických katedier. Táto gradácia odpovedá logickej gradácii siluety starého mesta, na ktorej pozadie sa areál premieta pri pohľade z cesty, vedúcej cez Chrenovú. Takto celková gradácia siluety mesta vrcholí hradom a nie je narušená z pohľadov od Chrenovej hmotovou koncepciou areálu Vysokej školy poľnohospodárskej.
V súlade s touto hmotovou koncepciou je dislokovaná prevádzková náplň do pavilónov tak, že prevádzky horizontálne, rýdzo technické, sú situované v jednopodlažných pavilónoch na pravom okraji okrsku (pri pohľade od rieky), potom výšková hladina stúpa cez 2-podlažné pavilóny posluchární, cez 4 až 6-podlažné pavilóny katedier a laboratórií, aby vyvrcholila v deviatich podlažiach rektorátu, dekanátov a ekonomických katedier.
V detaile podčiarkuje táto gradácia význam rektorátu, pri ktorom sa situuje na osu nástupu objekt auly, riešený rovnocenne pre všetky pohľady v tvare guľového vrchlíka.
Technické prevádzky (mechanizačný pavilón, dielne, pitevne) svojimi nízkymi hmotami naznačujú prechod k hospodárskej časti, ktorá je riešená systémom jedno a dvojpodlažnej zástavby. Ich poloha na pravom okraji areálu logicky nadväzuje na internú hospodársku komunikáciu, ktorá odbočuje na pravom krídle areálu z nábrežnej komunikácie. Táto komunikácia je zásobovacou komunikáciou ako okrsku fakúlt, tak hospodárskej časti.
Nástup peších je takto prevádzkové oddelený a situovaný do nástupovej osi v pokračovaní osi mostu. Toto je hlavná kompozičná a významová os areálu, ktorá vrcholí v kupole auly. Po ľavej strane rektorátu je umiestnené parkovisko, prístupné z mestskej dopravnej tepny, ktorá bude hrať ešte istý čas rolu diaľkovej komunikácie.
Takto je v projekte logika hmotovej a priestorovej koncepcie zviazaná s prevádzkou vlastnej školy, ako aj so správnou trojitou diferenciáciou prísunových ciest - peších, dopravných a hospodárskych.
Pritom jednoduché a priamočiare vnútorné dopravné linky umožňujú spojenie hlavných pavilónov zasklenou spojovacou chodbou včítane posluchární. Medzi areálom a riekou sa buduje verejný park.
Dispozícia pavilónov úzko súvisí s konštrukciou. V tomto projekte bolo ešte pred započatím práce na typizačnej štúdii vysokých škôl zavedené a prakticky preverené konštruktívne pole 600×720 cm na hĺbku v skladbe konštruktívneho dvojtraktu s dispozičným trojtraktom. Realizované bolo systémom vákuovaného skeletu so stropmi simplex-record.
Úplný trakt, hlboký 720 cm, bol na severnej strane využitý pre laboratóriá a cvičebne, trakt, skrátený chodbou na južnej strane na kancelárie, vedecké pracovne, pomocné miestnosti. Horizontálny inštalačný systém viedli v kanálikoch stropu simplex-record tak, že vždy vynechali, alebo podľa potreby vysekali istý počet keramických tvárnic, čo nerobí žiadne ťažkosti. Znížené podhľady na chodbách umožnili realizovať hlavný horizontálny rozvod inštalácií. Vertikálny inštalačný systém a jeho variabilitu tvoria inštalačné jadrá v sústave zasklených skriniek, ktoré oddeľujú namiesto priečok laboratórny trakt od chodby. Prácu v laboratóriách je možné sledovať z chodby, čo značne uľahčuje kontrolu a zlepšuje pracovnú morálku. Do tejto sústavy sú inštalované zasklené digestóriá podľa individuálneho projektu, ventilačné potrubia jednotlivých laboratórií alebo sekcií pracovísk. Laboratóriá boli zariadené veľmi ekonomicky stavebnicovým zariadením podľa individuálneho projektu, v modulačnej sieti, odpovedajúcej modulu objektu. Je to narastajúci systém napr. pracovných a laboratórnych stolov a konzol po 90 cm dĺžky, odpovedajúcej jednému pracovnému miestu a 60 cm šírky, čo odpovedá polovici modulu 120 cm, na ktorý bolo rozdelené 600 cm široké pole. Táto sústava vnútorného zariadenia je doplnená priebežnou podokennou konzolou a priebežnou skriňovou a digestořovou sústavou vo vnútri laboratórneho traktu.
Bolo to riešenie v roku 1960-61 skutočne pokrokové a technicky veľmi náročné na presnosť a kvalitu remeselných prác, ak uvážime, že variabilita priestorov mohla sa meniť s modulom 120 cm, ktorý sa prejavuje jednak ako montážny dielec zasklenej okennej steny, jednak ako dielec vnútornej skriňovej sústavy. Ak k tejto požiadavke pripočítame nutnosť súladu horizontálnej inštalačnej sústavy s vertikálnou, predovšetkým vzduchotechnickou sústavou a digestormi, stojíme pred veľmi náročným projektom, ktorý mala realizovať jednoduchá, v tých časoch povedzme rovno vidiecka stavebná firma. Nielen jeho montáž, ale predovšetkým jeho výrobu, ktorú v tom čase nebol ochotný nikto pre jeden areál zaisťovať priemyselne. Okrem toho autor bojoval so všetkými ťažkosťami, ktoré prinášalo nešťastné rozdelenie projekcie na zadávací projekt, robený na KPU, a vykonávací (prováděcí) projekt, spracovaný na PS.
Niet sa teda čomu diviť, ak niektoré podrobnosti, priveľmi závislé od súladu presnosti hrubej železobetónovej kostry a jemnej zámočníckej, stolárskej a sklárskej práce majú isté nedostatky. Úloha, vytýčená projektom, bola nad sily a možnosti jedného stavebného podniku, hoci ochotného a obetavého. Jej realizácia i s chybami je jeho víťazstvom, ak uvážime, koľko rôznych špecializovaných dodávateľov sa podieľa na podobných realizáciách v zahraničí.
Všetko zariadenie, včítane prefabrikovaných konzol, laboratórnych stolov, digestorov, inštalačného systému je demontabilné a dá sa podľa potreby premiestniť. Pevnosť laboratórnych predmetov vo vzťahu k inštaláciám zaisťujú kovové tŕne, zaskrutkované do podkladového betónu podláh. Na ne sú nasadené Jäklove profily kostry vnútorného zariadenia.
Pohyb priečok v module 120 cm umožňuje minimálnu miestnosť 240 cm, ktorá slúži ako pracovňa alebo pomocná miestnosť. Celý systém dispozície a zariadenia katedrových priestorov tvoril príklad a predlohu pozdejším typizačným štúdiám vysokých škôl.
K materiálovému vybaveniu priestorov treba podotknúť, že všetky povrchy boli prevedené z fólií, nástrekov a povlakov umelých hmôt, ktorých farby sa vždy menia podľa účelu a osvetlenia priestorov.
V pavilónoch sa uplatňuje zásada diferenciácie katedier po podlažiach. Neoddeľujú sa tu v samostatných blokoch laboratória študentov a vedecké pracoviská, ale tvoria na každom podlaží komplex so spoločným vybavením pomocnými priestormi - váhovňami, chladiarenskými boxami, tmavými komorami apod. Prirodzene veľké laboratóriá študentov sa umiestňujú hneď pri vstupe do katedry, vedecké pracoviská pedagogických pracovníkov sú na opačnom konci chodby.
Systém katedrových podlaží je vertikálne spojený schodišťom v uzlovom bode, na ktorý sa napája pri každom pavilóne poslucháreň pre 240 osôb, prístupná z dvoch spodných podlaží (pozri. rez). Schodištia potom vyúsťujú na prízemí do zasklenej chodby, spojujúcej jednotlivé pavilóny a posluchárne. Objekty posluchární sú dvojstranné zasklené, prax však ukazuje, že by bolo lepšie bezokenné riešenie, vhodnejšie pre dnešné audiovizuálne metódy pri podávaní učebnej látky. Chodba obsahuje skrinkové šatne pre poslucháčov a vedie na jednej strane k hospodárskej komunikácii, na druhej strane do centrálnej vstupnej haly, rozvinutej pod objektom auly. Z tejto haly je prístupná aula schodišťami, ďalej knižnica s vnútorným átriom, dekanáty, rektorát a schodišťom ekonomické a politické katedry vo výškovom objekte.
Hlavný vstup do objektov sa otvára na most, ktorý spojuje priestor hlavnej haly s pešou nástupovou komunikáciou ponad vodnú plochu. Okolo nej sa rozvíja betónová plocha akademického fóra, ktorú zatiaľ, než sa vybuduje definitívne parkovisko, provizórne využívajú pre parkovanie áut návštevníkov a pedagógov.
Najzaujímavejším objektom areálu fakúlt je aula maxima. Na rozdiel od podobnej torontskej realizácie jej vonkajšia hmota vyjadruje jednotnú ucelenú prevádzkovú náplň. Je tu vytvorený priestor kruhovej arény o priemere 36 m, zaklenutý monolitickou rebrovou klenbou do debnenia z armocementových tvárnic v tvare sférických trojuholníkov. Podlaha arény môže byť celá alebo hľadiskom, alebo po odsunutí pohyblivých sedadiel veľkým javiskom. Obsahuje 600 miest, z toho v partere 300. Pri plnom obsadení používa sa len malá scéna, slúžiaca ako pódium pre akademický senát.
Priestor je pôsobivý jednak konštrukciou klenby, jednak zariadením a tiež farebnosťou, ktorá odpovedá farebnému akordu exteriéru - červená podlaha, biela klenba, sedadlá a doplnky z prírodného dreva. Kovové časti z lešteného hliníka.
Zaujímavé je riešenie umelého osvetlenia reflektormi z podlahy a difúziou svetla od klenby. Svetlo takto podporuje architektonický účinok klenby v priestore. Škoda len, že už neostalo peňazí na realizáciu obalu na reflektory z hliníka alebo anticorra, hoci projekt ich predvídal.
Aula predstavuje dôstojný, pôsobivý priestor a zvonku je to účinný tvar, ktorý obohacuje inak strohú koncepciu areálu a dokonale vyjadruje významovú kompozičnú os celej koncepcie.
Areál je architektonicky zaujímavý, najmä členením priečelí objektov, ktorých rytmický raster vyjadruje vnútornú variabilitu priestorovej koncepcie. Architekt tu objavuje tektoniku veľkých plôch v kontraste s jemným rastrom fasád. Hodnotu týchto plôch násobí použitím červeného obkladu sklomozaikou a bieleho keramického obkladu. Tým sa podčiarkuje plastické pôsobenie dvoch plánov fasádnych plôch i farbou.
Okrem uvedeného je tu niekoľko druhov architektonických prvkov, ktoré majú vysokú plastickú kvalitu. Sú to jednak detailné prvky – balkóny, slnolamy, železobetónové mreže, jednak priamo doplnkové objekty, tvarovanie ich hmôt – predovšetkým posluchární, a auly, ktoré obohacujú inak strohé hmotové riešenie areálu.
Prekvapujúca je skutočnosť, že vlastné objekty fakúlt sa realizovali nákladom 75 mil. Kčs, pričom dnes slúžia pre cca 4,5 tisíca poslucháčov. Je vidieť, že dobrá architektúra nemusí byť neúmerne drahá.
Zástavba je rozdelená do funkčných pavilónov, ktoré majú jednotný architektonický výraz. Nástupová osa smeruje na objekt auly maximy, zaklenutý monolitickou kupolou s použitím armocementu. Na ľavej strane 9 podlažný objekt rektorátu, na pravej agronomický, zootechnický, technologický pavilón v prvom pláne, v druhom pláne chemický a mechanizačný pavilón uzatvárajú vnútorný priestor areálu, v ktorom už dnes začína rásť zeleň.
Objekty majú jasnú vnútornú prevádzku, laboratóriá na sever, administratívne časti na juh. Priekopníckym činom je zavedenie modulu 6×7,20, riešenie univerzálneho inštalačného systému pomocou zaskleného skriňového traktu medzi chodbou a laboratóriami, ktorý jednak osvetľuje chodbu, jednak umožňuje uloženie digestorov nad sebou na podlažiach bez ťažkostí s ventilačnými potrubiami.
Súčasťou projektu je premiestňovateľný laboratórny nábytok, individuálne navrhnutý pre túto výstavbu. Rovnako je navrhnutá polychrómia vnútorných priestorov, stien a podláh v súlade s farbou vnútorného zariadenia.
Priebežné oceľové okná majú novátorským spôsobom riešené zatemňovacie zariadenie s drážkami v deliacich stĺpikoch okien.
Vonkajšie stvárnenie objektov je silne plastické, podčiarknuté kombináciou bieleho keramického obkladu a červenej sklomozaiky.
Počet poslucháčov: predpokladaný 1 200, skutočný 4 500
Celkový náklad vlastných fakúlt 75 mil. Kčs, odpovedajúci kubatúre 180 000 m³. Náklad je včítane inžinierskych sietí. Rozdiel do 100 mil. Kčs je náklad na 1 stavbu internátu.
Vladimír Dedeček
Projekt a realizácia areálu Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre je jedným z charakteristických príkladov, ako veľkorysá výstavba jedného areálu – v Nitre je to areál VŠP – môže pozitívne ovplyvniť tvárnosť celého mesta a jeho ďalší vývoj.
Nitra sama zaznamenala za posledných pätnásť rokov nebývalý vzrast. Vybudovalo sa sídlisko na Predmostí, cez ktoré sa vstupuje do mesta od Banskej Bystrice. Od Bratislavy sa vstupuje cez novovystavané Párovce. Oproti tejto nástupnej ose, v jej predĺžení cez rieku, v bezprostrednom spojení s centrálnou mestskou oblasťou, leží v meandre rieky Nitry areál Vysokej školy poľnohospodárskej.
Umiestnenie areálu bolo predmetom šesťročnej diskusie odborníkov i orgánov. Bolo dokonca predmetom urbanistickej súťaže v roku 1955-56, ktorá vyznela temer jednohlasne pre umiestnenie areálu v strede mesta v priestore Žrebčína. Bolo šťastím pre výstavbu areálu, že projektanti neprijali závery súťaže, a vyvolali rad porovnávacích štúdií, ktorých výsledkom bolo nakoniec definitívne umiestnenie areálu na území bývalého letiska. Konečné rozhodnutie v roku 1959 si vynútili nie odborníci, ale politickí činitelia. V konkrétnom prípade povereník poľnohospodárstva M. Chudík, ktorého osobným zásahom sa odstránila bariéra prekážok, nakopená tzv. odbornými posudkami, ktoré napr. uvádzali desaťmiliónové sumy na zakladanie na Letisku, pochopiteľne odhadom a bez podrobného prieskumu. Zakladanie sa bez ťažkostí realizovalo na únosných štrkoch v hĺbke cca 1,5-2 m s minimálnym čerpaním spodnej vody len vo výkope pätiek.
Napriek tomu prešlo sedem rokov zbytočných bojov, pre výsledný zadávací projekt ostalo nakoniec iba krátkych 7 mesiacov.
Takto sa započala v roku 1960 práca na zadávacom projekte areálu VŠ na Letisku, hneď na začiatku poznačená smrťou jedného z autorov arch. Miňovského.
Idea realizovať areál na druhej strane rieky, teda mimo mesta v zeleni, avšak bezprostredne napojený na centrálnu mestskú oblasť, videla sa vtedy príliš odvážna a nákladná. Tvrdilo sa, že mesto z hľadiska svojho historického vývoja nemôže prekročiť rieku. Za ďalších 7 rokov, ktoré prešli od započatia vlastného projektu do dokončenia výstavby, hrozí naopak nebezpečie, že areál bude súvisle obostavaný novými nitrianskymi sídliskami a rôznymi objektami nadmestskej vybavenosti, ktoré nie vždy dosť šťastne v hmote i v priestore rešpektujú koncepciu VŠP, ktorá iba teraz ukázala Nitre možnosti rozvoja na druhej strane rieky.
Situácia areálu VŠ sa trochu zhoršila i tým, že mestská komunikácia Párovce-Chrenová bola kvôli problémom pri projekte sídliska Chrenová odsunutá bezprostredne k areálu VŠP. Hrá zatiaľ, kým nebude realizovaná diaľková komunikácia obchádzajúca Nitru popod Zobor, rolu štátnej cesty Bratislava-Banská Bystrica.
Sme teda svedkami vývoja, pri ktorom skutočnosť ďaleko prekonala nielen úvahy, oproti ktorým sa bojovalo ako oproti reakčným, ale i tie, ktoré sa javili pri boji ako progresívne. Ukazuje sa, že vysokoškolské areály bude treba zakladať na podstatne väčších plochách, ďalej od miest a v izolácii od ostatnej výstavby, ktorá môže mať rôznu kvalitu a prevádzkový dosah.
Vlastný areál Vysokej školy poľnohospodárskej je riešený ako samostatná štvrť novovznikajúceho mestského obvodu. Fakultná časť, ako hlavná, je situovaná na predmostí nového mostu cez rieku vo vzdialenosti cca 250 m od rieky. Po jej ľavej strane, rovnobežne s komunikáciou vedúcou do Chrenovej sa uvažuje s ďalším rozvojom fakúlt, po pravej strane sa rozvíja hospodárska časť areálu, pozostávajúca zo špecializovaných laboratórií a pracovísk, určených pre výskum v rastlinnej a živočíšnej výrobe. Jadrom areálu je územie, určené pre botanickú záhradu, ktorá má zároveň spĺňať požiadavky rekreačných plôch. Preto je za ňu v zadnom pláne situovaný okrsok internátov, projektovaný už pracovníkmi KPÚ v Nitre, bohužiaľ, v treťom rozmere nie zvlášť citlivo a ohľaduplne vo vzťahu k siluete fakultnej časti areálu VŠP. Internáty sú riešené ako dvoj-trakty, teda málo progresívne, s dislokovanými jedálňami, čo je krajne neekonomické. Priestory, uvažované za okrskom internátu ako športové plochy pre areál, boli zabrané priamo pracovníkmi KPÚ Nitra pre objekty stálej poľnohospodárskej výstavy.
V našom článku sa však sústredíme na okrsok fakúlt a jeho urbanisticko-architektonické riešenie. Okrsok fakúlt je riešený pavilónovým systémom. Pavilóny sú situované vo dvoch plánoch. V prednom pláne v nástupovej ose je pavilón rektorátu a dekanátov s aulou. V ôsmich poschodiach výškového objektu sú okrem toho umiestnené ekonomické a politické katedry školy. Z hlavnej vstupnej haly tohoto objektu sú zasklenou pergolou spojené pavilóny agronomický, technologický a zootechnický s pitevňami zvierat. Medzi pavilónmi a oproti ich schodiskám sú situované veľké posluchárne prístupné z pergoly.
V zadnom pláne je chemický pavilón, spojený s hlavnou vstupnou halou otvorenou pergolou, a mechanizačný pavilón. Medzi pavilónmi predného a zadného plánu sa vytvára rekreačný priestor s vegetáciou, obmedzený hmotami pavilónov. Pavilóny v prvom pláne sú situované rovnobežne s nástupovou osou, zatiaľ čo pavilóny v druhom pláne, orientované kolmo na túto os, tvoria predným pavilónom pozadie.
Výškové je areál gradovaný z pravej strany na ľavú od jedného podlažia, cez štyri, šesť až do deviatich podlaží pavilónu rektorátu a ekonomických katedier. Táto gradácia odpovedá logickej gradácii siluety starého mesta, na ktorej pozadie sa areál premieta pri pohľade z cesty, vedúcej cez Chrenovú. Takto celková gradácia siluety mesta vrcholí hradom a nie je narušená z pohľadov od Chrenovej hmotovou koncepciou areálu Vysokej školy poľnohospodárskej.
V súlade s touto hmotovou koncepciou je dislokovaná prevádzková náplň do pavilónov tak, že prevádzky horizontálne, rýdzo technické, sú situované v jednopodlažných pavilónoch na pravom okraji okrsku (pri pohľade od rieky), potom výšková hladina stúpa cez 2-podlažné pavilóny posluchární, cez 4 až 6-podlažné pavilóny katedier a laboratórií, aby vyvrcholila v deviatich podlažiach rektorátu, dekanátov a ekonomických katedier.
V detaile podčiarkuje táto gradácia význam rektorátu, pri ktorom sa situuje na osu nástupu objekt auly, riešený rovnocenne pre všetky pohľady v tvare guľového vrchlíka.
Technické prevádzky (mechanizačný pavilón, dielne, pitevne) svojimi nízkymi hmotami naznačujú prechod k hospodárskej časti, ktorá je riešená systémom jedno a dvojpodlažnej zástavby. Ich poloha na pravom okraji areálu logicky nadväzuje na internú hospodársku komunikáciu, ktorá odbočuje na pravom krídle areálu z nábrežnej komunikácie. Táto komunikácia je zásobovacou komunikáciou ako okrsku fakúlt, tak hospodárskej časti.
Nástup peších je takto prevádzkové oddelený a situovaný do nástupovej osi v pokračovaní osi mostu. Toto je hlavná kompozičná a významová os areálu, ktorá vrcholí v kupole auly. Po ľavej strane rektorátu je umiestnené parkovisko, prístupné z mestskej dopravnej tepny, ktorá bude hrať ešte istý čas rolu diaľkovej komunikácie.
Takto je v projekte logika hmotovej a priestorovej koncepcie zviazaná s prevádzkou vlastnej školy, ako aj so správnou trojitou diferenciáciou prísunových ciest - peších, dopravných a hospodárskych.
Pritom jednoduché a priamočiare vnútorné dopravné linky umožňujú spojenie hlavných pavilónov zasklenou spojovacou chodbou včítane posluchární. Medzi areálom a riekou sa buduje verejný park.
Dispozícia pavilónov úzko súvisí s konštrukciou. V tomto projekte bolo ešte pred započatím práce na typizačnej štúdii vysokých škôl zavedené a prakticky preverené konštruktívne pole 600×720 cm na hĺbku v skladbe konštruktívneho dvojtraktu s dispozičným trojtraktom. Realizované bolo systémom vákuovaného skeletu so stropmi simplex-record.
Úplný trakt, hlboký 720 cm, bol na severnej strane využitý pre laboratóriá a cvičebne, trakt, skrátený chodbou na južnej strane na kancelárie, vedecké pracovne, pomocné miestnosti. Horizontálny inštalačný systém viedli v kanálikoch stropu simplex-record tak, že vždy vynechali, alebo podľa potreby vysekali istý počet keramických tvárnic, čo nerobí žiadne ťažkosti. Znížené podhľady na chodbách umožnili realizovať hlavný horizontálny rozvod inštalácií. Vertikálny inštalačný systém a jeho variabilitu tvoria inštalačné jadrá v sústave zasklených skriniek, ktoré oddeľujú namiesto priečok laboratórny trakt od chodby. Prácu v laboratóriách je možné sledovať z chodby, čo značne uľahčuje kontrolu a zlepšuje pracovnú morálku. Do tejto sústavy sú inštalované zasklené digestóriá podľa individuálneho projektu, ventilačné potrubia jednotlivých laboratórií alebo sekcií pracovísk. Laboratóriá boli zariadené veľmi ekonomicky stavebnicovým zariadením podľa individuálneho projektu, v modulačnej sieti, odpovedajúcej modulu objektu. Je to narastajúci systém napr. pracovných a laboratórnych stolov a konzol po 90 cm dĺžky, odpovedajúcej jednému pracovnému miestu a 60 cm šírky, čo odpovedá polovici modulu 120 cm, na ktorý bolo rozdelené 600 cm široké pole. Táto sústava vnútorného zariadenia je doplnená priebežnou podokennou konzolou a priebežnou skriňovou a digestořovou sústavou vo vnútri laboratórneho traktu.
Bolo to riešenie v roku 1960-61 skutočne pokrokové a technicky veľmi náročné na presnosť a kvalitu remeselných prác, ak uvážime, že variabilita priestorov mohla sa meniť s modulom 120 cm, ktorý sa prejavuje jednak ako montážny dielec zasklenej okennej steny, jednak ako dielec vnútornej skriňovej sústavy. Ak k tejto požiadavke pripočítame nutnosť súladu horizontálnej inštalačnej sústavy s vertikálnou, predovšetkým vzduchotechnickou sústavou a digestormi, stojíme pred veľmi náročným projektom, ktorý mala realizovať jednoduchá, v tých časoch povedzme rovno vidiecka stavebná firma. Nielen jeho montáž, ale predovšetkým jeho výrobu, ktorú v tom čase nebol ochotný nikto pre jeden areál zaisťovať priemyselne. Okrem toho autor bojoval so všetkými ťažkosťami, ktoré prinášalo nešťastné rozdelenie projekcie na zadávací projekt, robený na KPU, a vykonávací (prováděcí) projekt, spracovaný na PS.
Niet sa teda čomu diviť, ak niektoré podrobnosti, priveľmi závislé od súladu presnosti hrubej železobetónovej kostry a jemnej zámočníckej, stolárskej a sklárskej práce majú isté nedostatky. Úloha, vytýčená projektom, bola nad sily a možnosti jedného stavebného podniku, hoci ochotného a obetavého. Jej realizácia i s chybami je jeho víťazstvom, ak uvážime, koľko rôznych špecializovaných dodávateľov sa podieľa na podobných realizáciách v zahraničí.
Všetko zariadenie, včítane prefabrikovaných konzol, laboratórnych stolov, digestorov, inštalačného systému je demontabilné a dá sa podľa potreby premiestniť. Pevnosť laboratórnych predmetov vo vzťahu k inštaláciám zaisťujú kovové tŕne, zaskrutkované do podkladového betónu podláh. Na ne sú nasadené Jäklove profily kostry vnútorného zariadenia.
Pohyb priečok v module 120 cm umožňuje minimálnu miestnosť 240 cm, ktorá slúži ako pracovňa alebo pomocná miestnosť. Celý systém dispozície a zariadenia katedrových priestorov tvoril príklad a predlohu pozdejším typizačným štúdiám vysokých škôl.
K materiálovému vybaveniu priestorov treba podotknúť, že všetky povrchy boli prevedené z fólií, nástrekov a povlakov umelých hmôt, ktorých farby sa vždy menia podľa účelu a osvetlenia priestorov.
V pavilónoch sa uplatňuje zásada diferenciácie katedier po podlažiach. Neoddeľujú sa tu v samostatných blokoch laboratória študentov a vedecké pracoviská, ale tvoria na každom podlaží komplex so spoločným vybavením pomocnými priestormi - váhovňami, chladiarenskými boxami, tmavými komorami apod. Prirodzene veľké laboratóriá študentov sa umiestňujú hneď pri vstupe do katedry, vedecké pracoviská pedagogických pracovníkov sú na opačnom konci chodby.
Systém katedrových podlaží je vertikálne spojený schodišťom v uzlovom bode, na ktorý sa napája pri každom pavilóne poslucháreň pre 240 osôb, prístupná z dvoch spodných podlaží (pozri. rez). Schodištia potom vyúsťujú na prízemí do zasklenej chodby, spojujúcej jednotlivé pavilóny a posluchárne. Objekty posluchární sú dvojstranné zasklené, prax však ukazuje, že by bolo lepšie bezokenné riešenie, vhodnejšie pre dnešné audiovizuálne metódy pri podávaní učebnej látky. Chodba obsahuje skrinkové šatne pre poslucháčov a vedie na jednej strane k hospodárskej komunikácii, na druhej strane do centrálnej vstupnej haly, rozvinutej pod objektom auly. Z tejto haly je prístupná aula schodišťami, ďalej knižnica s vnútorným átriom, dekanáty, rektorát a schodišťom ekonomické a politické katedry vo výškovom objekte.
Hlavný vstup do objektov sa otvára na most, ktorý spojuje priestor hlavnej haly s pešou nástupovou komunikáciou ponad vodnú plochu. Okolo nej sa rozvíja betónová plocha akademického fóra, ktorú zatiaľ, než sa vybuduje definitívne parkovisko, provizórne využívajú pre parkovanie áut návštevníkov a pedagógov.
Najzaujímavejším objektom areálu fakúlt je aula maxima. Na rozdiel od podobnej torontskej realizácie jej vonkajšia hmota vyjadruje jednotnú ucelenú prevádzkovú náplň. Je tu vytvorený priestor kruhovej arény o priemere 36 m, zaklenutý monolitickou rebrovou klenbou do debnenia z armocementových tvárnic v tvare sférických trojuholníkov. Podlaha arény môže byť celá alebo hľadiskom, alebo po odsunutí pohyblivých sedadiel veľkým javiskom. Obsahuje 600 miest, z toho v partere 300. Pri plnom obsadení používa sa len malá scéna, slúžiaca ako pódium pre akademický senát.
Priestor je pôsobivý jednak konštrukciou klenby, jednak zariadením a tiež farebnosťou, ktorá odpovedá farebnému akordu exteriéru - červená podlaha, biela klenba, sedadlá a doplnky z prírodného dreva. Kovové časti z lešteného hliníka.
Zaujímavé je riešenie umelého osvetlenia reflektormi z podlahy a difúziou svetla od klenby. Svetlo takto podporuje architektonický účinok klenby v priestore. Škoda len, že už neostalo peňazí na realizáciu obalu na reflektory z hliníka alebo anticorra, hoci projekt ich predvídal.
Aula predstavuje dôstojný, pôsobivý priestor a zvonku je to účinný tvar, ktorý obohacuje inak strohú koncepciu areálu a dokonale vyjadruje významovú kompozičnú os celej koncepcie.
Areál je architektonicky zaujímavý, najmä členením priečelí objektov, ktorých rytmický raster vyjadruje vnútornú variabilitu priestorovej koncepcie. Architekt tu objavuje tektoniku veľkých plôch v kontraste s jemným rastrom fasád. Hodnotu týchto plôch násobí použitím červeného obkladu sklomozaikou a bieleho keramického obkladu. Tým sa podčiarkuje plastické pôsobenie dvoch plánov fasádnych plôch i farbou.
Okrem uvedeného je tu niekoľko druhov architektonických prvkov, ktoré majú vysokú plastickú kvalitu. Sú to jednak detailné prvky – balkóny, slnolamy, železobetónové mreže, jednak priamo doplnkové objekty, tvarovanie ich hmôt – predovšetkým posluchární, a auly, ktoré obohacujú inak strohé hmotové riešenie areálu.
Prekvapujúca je skutočnosť, že vlastné objekty fakúlt sa realizovali nákladom 75 mil. Kčs, pričom dnes slúžia pre cca 4,5 tisíca poslucháčov. Je vidieť, že dobrá architektúra nemusí byť neúmerne drahá.
Vladimír Karfík
0 comments
add comment
