Bolo medzivojnové obdobie keď sa v Belgických Antverpách rozhodli prepojiť dva brehy rieky Scheldt. Do úvahy pripadal most, ktorý by však obmedzil lodnú dopravu alebo podvodný tunel. Dovtedy bol podvodný tunel veľkou svetovou raritou no z funkčných dôvodov to bolo racionálne rozhodnutie. Vtedajší mestský architekt Emiel Van Averbeke bol zodpovedný za tento návrh. A tak som vznikla, stanica podmorského tunelu na pravej aj ľavej strane. Nespochybniteľne výrazné budovy jasne vytýčené polohou tunelu.
Pôsobiac ako nedobytná pevnosť, a však miesto, ktorým denne prejdú davy peších a cyklistov už desiatky rokov. Hrubý objem kvádru, ktorý má po stranách „veže“ a celý „sedí“ na horizontálnej ľahko pôsobiacej hmote vstupov. Oceľový skelet opláštený žltou tehlou. Prísna fasáda s pravidelným horizontálnym pásom okien s postrannými vežami s úzkymi vertikálnymi preskleniami je mojou tvárou. Rozdelené vstupy a výstupy po stranách aby sa udržala jasná cirkulácia v rámci objektu, kde sa nastupuje na historické drevené eskalátory, ktoré Vás zvezú do hĺbky 31 metrov pod zemský povrch.
Priechod umožnil jednoduchšie spojenie medzi novou a starou časťou Antverp aby sa obyvatelia nemuseli spoliehať na presun loďou medzi brehmi rieky Scheldt. Vnútri budovy sú v nadzemnej časti steny pokryté žltým murivom s bielym trámkovým stropom. Povrch stien plynulo prechádza do keramického obkladu bielymi dlaždicami, ktoré tvoria vizuál celého vstupu pod zem a tunelu ako takého. Celkový zážitok z priechodu je odvodený od rýchlosti vašej chôdze a množstva prechádzajúcich. Miestnym na bicykli trvá možno minútu no bežným chodcom sa vie natiahnuť aj na 10 minút. Dĺžka tunelu je 572 m, a však v tak uzavretom priestore sa zdá byť niekedy až nekonečný.
Tereza Jeckelová