Byt L10
Vstupovať na neistú pôdu staršej (často v kostiach starožitnej) architektonickej matérie s cieľom prispôsobiť ju súčasným prevádzkovým nárokom si vyžaduje odvahu a odhodlanie. Zvlášť ak ide o zdanlivo jednoduchý, no v kompromisoch vždy mimoriadne zamotaný žáner bývania. Aby výsledok takých adaptačných snáh nepôsobil bezzubo, sú žiadúce aj ďalšie faktory: súdržný autorský názor na jednej strane a dôvera v neho (nie slepá ale kritická) na strane druhej. V prípade pohodlného bytu na jednej z ulíc pešej zóny starej Bratislavy sa našťastie všetky uvedené podmienky stretli v priaznivom krížení. Zo synergie medzi jasnou koncepciou návrhu bratislavského architekta Martina Skočeka a investorskou veľkorysosťou mladej rodiny s dvoma deťmi vzišlo sympatické dielo. Domov, ktorý v prvom rade teší majiteľov, no následne tiež verejnosť – či už odbornejšiu alebo tú laickú – tým, že môže sprostredkovať ďalší dôkaz o správnom kurze vo vývoji súdobých architektonických snáh.
Priaznivým okolnostiam rekonštrukčného stvárnenia bytu v Starom meste, ktoré tento rok rozvinul architekt Martin Skoček, vyhovoval v prvom rade fakt, že mohol narábať hneď s dvoma pôvodnými bytovými «jednotkami». Majitelia totiž získali menší a väčší byt v dvoch krídlach jedného podlažia proto-modernistického obytného domu. Ich scelením, premysleným abstrahovaním od archaických typologických zvyškov (napríklad izbíc pre služobníctvo) a najmä dekonštrukciou nezmyselne zoradených, vekmi deformovaných pôdorysov si vyčistil dispozičné pole pre nové usporiadanie príbytku. Sleduje v ňom osvedčenú logiku radenia miestností aj aktuálne stratégie obytného žánru. Čistým rezom komunikácie architekt oddelil pobytovú zónu obrátenú do ulice od časti privátnej «suity» so spálňou, dvoma detskými izbami a zákutím pracovne/herne s výhľadmi do dvora. Obe polovice sú vo svojej podstate «jednopriestorovými» sálami, ktoré architekt šikovne artikuloval vstavanými nábytkovými komponentmi. V prípade súkromnej zóny je obdĺžnikový trakt sály doplnený ešte o jednu samostatnú tínedžerskú izbu.
Poloverejná chodba lemovaná prísnym šíkom dubových skríň zavesených na stene ústi do vstupnej predsiene bytu. Jej starostlivo usporiadaná «scénografia» dáva tušiť celkovú náladu zvyšku. Stretáva sa v nej poctivá prvorepubliková «škola ušľachtilosti» so súčasnými názormi. Rozmermi aj identitou komorná predsieň sa otvára do ústrednej haly prepájajúcej obe polovice bytu. Tú architekt obnažil vo výraze formálnej zdržanlivosti. Nechal vyčistiť betón rebierkového stropu s nádherne vydebnenými plytkými klenbičkami, dal reštaurovať dubové vlysy podlahy aj historizujúce dvojkrídlové dvere a vykreslil ich charizmatický pôvab na podklade svetlých bielych stien. Aby výsledok nezaťažil nábytkovou zostavou – potrebnou šatňovou skriňou – inštaloval priamo do prostriedku haly jej «zneprítomnenú» verziu: box obalený zrkadlom. V éterickom výraze tak skriňa doslova mizne z dohľadu. Zároveň artikuluje predpolie kúpeľne a bočnej niky s replikou dreveného panelového obloženia.
«Archeologické» postupy odhaľovania pôvodných stavebných konštrukcií pokračujú aj v ďalších častiach bytu. Betónový strop definuje pobytovú časť privátnej zóny, teda miesto herne, pracovne a knižnice. V obývacej izbe zas stropná plocha náleží drevenému trámovému stropu s oceľovými nosníkmi. Jeho mäkký výraz nachádza náprotivok v spomenutej dubovej podlahe; spolu s obvodom snehobielych stien tak ohraničujú neveľkú, no prakticky zariadenú obytnú časť. Vo svetle, ktoré sem prúdi z arkierového okna, vynikne jednoducho zoradená dispozícia. Obývačku s priestranným sedením strieda zóna jedálne a napokon, celkom v závere, kuchyňa. Je stvárnená ako prostý kváder ostrova z nehrdzavejúcej ocele a postranná zostava skríň, čiastočne zapustená do hĺbky stien tak, aby pojala potrebné kuchynské spotrebiče aj výstavnú vitrínu príborníka. Vďaka tomu, že kuchyni chýba «zadná scéna» – namiesto nej je len prázdna stena s dominantným plátnom maliara Ivana Csudaia – sa bezo zvyšku vpíja do uvoľnenej obývacej atmosféry miestnosti. Prehľadná situácia je teda vytýčená len hŕstkou prvkov, predsa však pôsobí vľúdnym «zabývaným» dojmom.
Martin Skoček uplatnil v časti spální odvážnejší dispozičný koncept. Priestor delí zásuvnými dverami, vďaka čomu jednotlivé miestnosti splývajú v homogénnom celku. Namiesto dubových vlysiek tu ako jednotiaci prvok funguje biely vlnený koberec. Dáva miestnostiam poddajný nádych, mäkkčením vyvažuje betónový strop. Aj tu dôležitú úlohu zohrávajú biele steny sadrových stierok, v remeselnej virtuozite vyhladených do takmer «klenotníckej» kvality. Materiálovú paletu dopĺňajú ešte dubové dyhy na vstavanom nábytku, neutrálne textílie a strakaté terazzo na podlahe v kúpeľni; spolu formujú výsledný výraz uskromneného pokoja.
Za zdanlivo jednoduchým interiérovým riešením obmedzeným len na pár ingrediencií sa ukrýva náročná realizačná dráma. Architekt vie veľmi dobre, že diabol tkvie v detailoch. Preto si tak veľmi, až principiálne, dal záležať na premyslených maličkostiach náročných na presnosť zhotovenia. Vďaka nim vystaval byt, kde detailné zaujatie preniká do najmenších atómov a v tejto «silnej interakcii» drží pokope autenticitu naozaj poctivého diela.
Priaznivým okolnostiam rekonštrukčného stvárnenia bytu v Starom meste, ktoré tento rok rozvinul architekt Martin Skoček, vyhovoval v prvom rade fakt, že mohol narábať hneď s dvoma pôvodnými bytovými «jednotkami». Majitelia totiž získali menší a väčší byt v dvoch krídlach jedného podlažia proto-modernistického obytného domu. Ich scelením, premysleným abstrahovaním od archaických typologických zvyškov (napríklad izbíc pre služobníctvo) a najmä dekonštrukciou nezmyselne zoradených, vekmi deformovaných pôdorysov si vyčistil dispozičné pole pre nové usporiadanie príbytku. Sleduje v ňom osvedčenú logiku radenia miestností aj aktuálne stratégie obytného žánru. Čistým rezom komunikácie architekt oddelil pobytovú zónu obrátenú do ulice od časti privátnej «suity» so spálňou, dvoma detskými izbami a zákutím pracovne/herne s výhľadmi do dvora. Obe polovice sú vo svojej podstate «jednopriestorovými» sálami, ktoré architekt šikovne artikuloval vstavanými nábytkovými komponentmi. V prípade súkromnej zóny je obdĺžnikový trakt sály doplnený ešte o jednu samostatnú tínedžerskú izbu.
Poloverejná chodba lemovaná prísnym šíkom dubových skríň zavesených na stene ústi do vstupnej predsiene bytu. Jej starostlivo usporiadaná «scénografia» dáva tušiť celkovú náladu zvyšku. Stretáva sa v nej poctivá prvorepubliková «škola ušľachtilosti» so súčasnými názormi. Rozmermi aj identitou komorná predsieň sa otvára do ústrednej haly prepájajúcej obe polovice bytu. Tú architekt obnažil vo výraze formálnej zdržanlivosti. Nechal vyčistiť betón rebierkového stropu s nádherne vydebnenými plytkými klenbičkami, dal reštaurovať dubové vlysy podlahy aj historizujúce dvojkrídlové dvere a vykreslil ich charizmatický pôvab na podklade svetlých bielych stien. Aby výsledok nezaťažil nábytkovou zostavou – potrebnou šatňovou skriňou – inštaloval priamo do prostriedku haly jej «zneprítomnenú» verziu: box obalený zrkadlom. V éterickom výraze tak skriňa doslova mizne z dohľadu. Zároveň artikuluje predpolie kúpeľne a bočnej niky s replikou dreveného panelového obloženia.
«Archeologické» postupy odhaľovania pôvodných stavebných konštrukcií pokračujú aj v ďalších častiach bytu. Betónový strop definuje pobytovú časť privátnej zóny, teda miesto herne, pracovne a knižnice. V obývacej izbe zas stropná plocha náleží drevenému trámovému stropu s oceľovými nosníkmi. Jeho mäkký výraz nachádza náprotivok v spomenutej dubovej podlahe; spolu s obvodom snehobielych stien tak ohraničujú neveľkú, no prakticky zariadenú obytnú časť. Vo svetle, ktoré sem prúdi z arkierového okna, vynikne jednoducho zoradená dispozícia. Obývačku s priestranným sedením strieda zóna jedálne a napokon, celkom v závere, kuchyňa. Je stvárnená ako prostý kváder ostrova z nehrdzavejúcej ocele a postranná zostava skríň, čiastočne zapustená do hĺbky stien tak, aby pojala potrebné kuchynské spotrebiče aj výstavnú vitrínu príborníka. Vďaka tomu, že kuchyni chýba «zadná scéna» – namiesto nej je len prázdna stena s dominantným plátnom maliara Ivana Csudaia – sa bezo zvyšku vpíja do uvoľnenej obývacej atmosféry miestnosti. Prehľadná situácia je teda vytýčená len hŕstkou prvkov, predsa však pôsobí vľúdnym «zabývaným» dojmom.
Martin Skoček uplatnil v časti spální odvážnejší dispozičný koncept. Priestor delí zásuvnými dverami, vďaka čomu jednotlivé miestnosti splývajú v homogénnom celku. Namiesto dubových vlysiek tu ako jednotiaci prvok funguje biely vlnený koberec. Dáva miestnostiam poddajný nádych, mäkkčením vyvažuje betónový strop. Aj tu dôležitú úlohu zohrávajú biele steny sadrových stierok, v remeselnej virtuozite vyhladených do takmer «klenotníckej» kvality. Materiálovú paletu dopĺňajú ešte dubové dyhy na vstavanom nábytku, neutrálne textílie a strakaté terazzo na podlahe v kúpeľni; spolu formujú výsledný výraz uskromneného pokoja.
Za zdanlivo jednoduchým interiérovým riešením obmedzeným len na pár ingrediencií sa ukrýva náročná realizačná dráma. Architekt vie veľmi dobre, že diabol tkvie v detailoch. Preto si tak veľmi, až principiálne, dal záležať na premyslených maličkostiach náročných na presnosť zhotovenia. Vďaka nim vystaval byt, kde detailné zaujatie preniká do najmenších atómov a v tejto «silnej interakcii» drží pokope autenticitu naozaj poctivého diela.
Michal Lalinský
0 komentářů
přidat komentář
