VSA: „Usilujeme sa robiť to tak, že nič nie je zakázané...“

Ak chceme zmapovať mladú slovenskú architektonickú scénu, nemôžme vynechať architektonický ateliér Vallo & Sadovský architects (VSA). VSA tu zastáva pozíciu nezvyčajne úspešnej a často publikovanej architektonickej kancelárie. Len pred troma rokmi ukončili štúdium na FA STU v Bratislave a už sa vezú na vlne Bratislavského stavebného boomu, čo neuniklo ani nedávnej pozornosti časopisu Týden. Zaujímalo nás, ako sa im podarilo v tak rekordne krátkom čase po ukončení školy zrealizovať hneď niekoľko stavieb, dokonca aj ulicu, alebo uspieť v architektonických súťažiach (Slovenská Národná Galéria 1. miesto, Václavské námestie v Prahe 3. miesto v tíme s art2architecture z Londýna). Ateliér VSA bol založený dvoma spolužiakmi a spoluhráčmi v kapele PARA Matúšom Vallom a Oliverom Sadovským. O ich architektúre a hudbe sme sa rozprávali s Matúšom Vallom. Oliver totiž pracoval.

---

Ako je podľa vás možné, že ste sa v tak krátkom čase po ukončení školy stali etablovanou súčasťou slovenskej architektonickej scény resp. trhu s nehnuteľnosťami?
(smiech) ... určite si nemyslíme že sme etablovanou súčasťou scény. Je to veľmi jednoduché. Je to aj o šťastí, ale celé to vzniklo tak, že sme sa zúčastnili súťaže na radovú zástavbu Slanec v Bratislave, v ktorej sme relatívne dobre obstáli. Prizvali sme tam kolegu Johna Boscha z Holandska, s ktorým nielen vždy dobre "zažúrujeme", ale aj robíme spolu architektúru. Tam sme si padli do oka s developerom, ktorý vtedy začínal a zadal nám zákazku "radovky 21". Tento developer postupne rástol a stalo sa to, že zrazu nám dal aj iné zákazky, neskôr sa to začalo nabalovať a práve zajtra začína stavba bytových domov neďaleko tej "radovky". Keď tento developer začínal, hýbalo sa u nich v kancelárii asi 5 ľudí a teraz sme zrealizovali pre nich interiér, v ktorom sme navrhovali cca 80 pracovných miest. Bojím sa o tom hovoriť nahlas, aby som to nezakríkol. Ale samozrejme to bolo aj o tom rozhodnutí hneď po škole, že ideme robiť na seba, lebo tu nebol žiadny architekt, u ktorého by sme chceli robiť. Chceli sme robiť len s dvoma ateliérmi, kde sme aj robili - HPA a KSA, s ktorými sme stále v kontakte.
A možno je to aj tým, že architektúra nie je pre nás biznis, je to jedno veľké hobby a dávame do toho absolútne všetko. Je to podobné ako s hudbou.

Venujete sa prevažne bývaniu. Vašou zatiaľ najväčšou realizáciou je radová zástavba v Bratislave Rači – Slanec. Zástavba, ktorá vzniká v tejto lokalite, akoby hľadala odpoveď na problém predmestí. Ako vy vnímate tento problém? Riešite ho vo vašich projektoch? Je zrejmé, že prvoradým dôvodom vzniku predmestí je záhrada. Vo vašej práci akoby ste vlastnosti záhrady imitovali. Pracujete so zelenou, zeleňou, terasou, pátiom...
Presne tak. Vždy keď ľudia idú preč z mesta, idú tam preto, že chcú väčšiu intimitu a všetky pozitívne veci s ňou spojené, chcú tú záhradu. Je to určite zaujímavá otázka, že čo ich na tom láka. Neviem, či na to dobre odpoviem, ale v Slanci je to "radovka", mali to byť skôr byty, takže tam ten koncept rodinného domu je značne potlačený aj keď je tam záhradka. My sme to volali grilovacie miesto skôr.

Mysleli sme napríklad nadstavbu na Dostojevského rade, ktorá akoby bola doslova prenesením rodinného domu so záhradkou na urbánnu strešnú krajinu.
Áno, to súhlasím. Tam je to úplne evidentné. Ja som žil 4 roky v byte, ktorý mal obrovskú terasu a my sme ju brutálne využívali a aj preto si myslím, že je to stále atraktívne pre toho človeka, ten kontakt s vonkajškom. Respektíve, celý čas riešime také to najväčšie klišé-prelínanie interiéru s exteriérom, ale je najpravdivejšie asi. Pretože pre mňa je najatraktívnejšie byť v dome a mať zeleň, mať kontakt s vonkajškom, vidieť oblohu. Možno je to v tom, že v tomto rýchlom, šialenom svete plnom stresu je tá zeleň takým opakom toho, je to niečo kľudné. A jednak posedieť si na terase je predsa najviac.
Na bytovke, ktorú práve začíname stavať tie kvetináče mali byť pôvodne také malé záhradky, kde si nasadíš bylinky ako bazalku, mätu a tak. Ja som napr. na balkóne pestoval jahody, ktoré mi skapali. Ale niečo na tých záhradách určite bude, je to tak. Ten kontakt s vonkajškom je základ, stále to každý rieši.

To je práve o tom predmestí. Problém je v nastavení mestskej hustoty. Ako nastaviť mestskú hustotu tak, aby človek nemal potrebu sťahovania sa do predmestí?
To je vynikajúca otázka. Aby sa nestalo čo v Amerike. V Amerike sa im úplne rozpadlo mesto ako také.

Veríte Slovenským súťažiam?
Hneď po škole sme vyhrali s Iljom Skočkom ml. súťaž na rekonštrukciu a dostavbu Slovenskej Národnej Galérie a to kolo bolo úplne zrušené respektíve vypísané ďalšie kolo, kde sme sa nemohli ani zúčastniť, lebo bolo len pre architektov s autorizáciou, takže určitý trpký pocit tu je.
Súťaž na obytný komplex "Slanec" vyhlásil súkromný investor a mali sme taký pocit, že keď súťaž robí developer, tak ju nerobí preto aby vyhodil peniaze, ale preto, že sa chce naozaj dopracovať k určitému výsledku.

Ste členmi celkom úspešnej kapely Para (www.para.sk). Je to pre vás výhodou? Na vaše tváre je potencionálny klient relatívne zvyknutý z médií, čo môže spôsobovať pocit dôvery.
Nie, my to pred každým klientom tajíme, pretože keď prídem za päťdesiatročným klientom, ktorý počúva maximálne rádio, tak mu nepoviem, že hrám v kapele, lebo si pomyslí: aha, ten hrá v kapele, ten bude kašlať na moju stavbu. Klient chce vidieť, že architekt sa tomu venuje, že na tom maká. Ale treba povedať, že kapela je hobby ktoré máme od strednej a zatiaľ sa ho nechceme vzdať.

Ale určite sa nájde skupina klientov, ktorej to imponuje.
Áno, na druhej strane nám to u klientov, ktorí o tom vedia, neubližuje. Ale jedno je isté, vďaka hudbe vieme komunikovať s ľuďmi. Akurát nedávno sme boli na jednej diskusii, kde prvou otázkou bola komunikácia a práve komunikácia bola zo začiatku asi jediný nástroj, ktorý sme mali. Prídeme za klientom, sme rok po škole, máme síce v rukách dobrý dizajn, ale o tom všetkom ostatnom nevieme vôbec nič. Tak tam je komunikácia jediným nástrojom.

Ako teda prenášate komunikáciu z hudby sem?
10 rokov hráme, vieme stáť na pódiu, keď sa na mňa pozerá 1000 ľudí, nemám s tým vôbec problém a keď sa na mňa pozerá 5 klientov, takisto s tým nemám problém. Zažil som už sériu koktajúcich a červenajúcich sa architektov, to nikdy prezentácii nepomôže.

Obaja máte za sebou skúsenosť v renomovanom zahraničnom ateliéry (John Bosch, David Adjaye). Rovnako máte skúsenosti z tunajších ateliérov. Ako s odstupom času hodnotíte tieto skúsenosti? Dajú sa postupy spomínaných zahraničných ateliérov aplikovať tu?
Mňa pobyt tam veľmi ovplyvnil. Mimochodom, momentálne je vo Fóre architektúry na úvodnej strane stavba od Davida Adjaye - Rivington place. Je to vec, na ktorej som práve v tom čase robil. Bola to súťaž, kde na druhom mieste skončil Jan Kaplický a vyhral to Adjaye a teraz je hotová. Určite to bola pre mňa veľká skúsenosť, to je jasné. On je černoch a bolo to cítiť. My sme došli odchovaní na funkcionalizme a on to neriešil. Bolo to niečo úplne iné. Také uvolnené, veľa farieb, tam som sa naučil, že farba je úžasná, materiál... Ale zistil som aj ako funguje PR v architektúre, ako funguje styk s klientom a on bol veľký mág v komunikácii, prezentácii. Ale samozrejme všade v zahraničí je normálna vec, že ateliéry sa prezentujú, tlačia sa, majú na to najatých ľudí dokonca. Keď som tam bol ja, bolo tam 25 ľudí, teraz je ich tam 40. Teraz má už aj pobočku v Amerike.

David Adjaye je rodený Angličan?
David Adjaye je synom Ghanského diplomata, teda je pôvodom z Ghany, tam sa aj narodil, ale celý život prežil v Londýne. Študoval na Royall College of Art, kde bol spolužiakom napr. Chrisa Ofiliho, ktorý je veľká umelecká hviezda, v roku 1998 vyhral Turnerovu cenu. Často sa objavoval v ateliéry a dokonca spolu s Adjayem aj spolupracovali na viacerých interiéroch. Bol som tam 8 mesiacov, dostal som aj ponuku na dalšiu spoluprácu, ale neudelili mi pracovné víza. Ja som tam robil hlavne vizualizácie, ktoré tam v tom čase skoro nikto nerobil, takže som bol stále v kontakte s Davidom.

Dá sa povedať, že vaša práca nesie istý rukopis. Grafický dizajn, potlač povrchov, zelená farba, tráva... Prečo práve tieto znaky?
Usilujeme sa robiť to tak, že nič nie je zakázané, ale s prihliadnutím na finančné súvislosti Slovenskej republiky. Na tých garážach na Slanci to bolo jasné. Zrazu tam bolo do ulice 21 veľkých bielych plôch. Mal tam byť vinič pôvodne ako symbol toho celého, ale nakoniec tam skončila tráva. Boli sme trochu šokovaní keď to tam nalepili, ale je to o.k.
V kaviarni trnavskej Galérie Jána Koniarika sme robili tých ľudí na stenách. Je na to viacero vysvetlení. Ústrednou témou celého zadania od galérie bola otázka čo je cieľom umenia a my sme na ňu odpovedali, že človek - že on je ten "art" a ďalším vysvetlením je, že návštevník sa vlastne stáva umeleckým objektom. Nie umelecký objekt a okolo neho ľudia ako zvyčajne, ale naopak, ty si človek, ty si to umelecké dielo. A potom ešte majiteľ si hovorí, že tam nikdy nemá prázdno. Na druhej strane to bola lacná vec. Bola to vec typu "veľa muziky za málo peňazí". Už ale tá kaviareň neexistuje.

Nemáte strach z dočasnosti v súvislosti s týmito "trendy" fenoménmi prítomnými vo vašej práci?
Neviem si predstaviť, že sa niekomu prestane páčiť zelená. Zelená je takisto farba ako modrá, alebo červená. Páčila sa nám kedysi, páči sa nám aj teraz. Je to iba zelená, ona za nič nemôže. Mňa zaujíma prenesenie prírody do architektúry, z toho to asi vychádza. Z toho vychádzajú aj tie záhrady a tie kvetináče. Ale určite by sme sa chceli vyvarovať módnosti a dá sa povedať, že sa jej vysmievame keď vidíme ako niektorí slovenskí architekti idú ešte stále na vlne "zebrano" a vyslovene vidieť, že ktoré časopisy si prelistovali. My to voláme že "slovenský minimalizmus". Minimalizmus máme radi, ale už sme za ním akoby. Módnosť nie je dôležitá, ale niekedy je príjemná.

Téma fasády je v súčasnej architektúre veľmi frekventovaná. Čím to podľa vás je? Čo by mala podľa vás fasáda artikulovať: reflektovať vnútorné programy, alebo byť ich nezávislým obalom, schránkou?
Nikdy sme si nekládli otázky, že či fasáda má, alebo nemá niečo premietať a ani nemáme pocit, že by fasáda teraz bola nejak viac v móde ako hocikedy pred tým. Skôr naopak. Fasáda má nejakú dôležitosť a takisto má dôležitosť aj to, čo je vnútri, ako má aj detail dôležitosť. Ale samozrejme fasáda je tá prvá vec čo človek vidí, fasáda je prvý vnem budovy, pokiaľ nevchádzaš do stanice metra dajme tomu. Stretli sme sa s budovami, ktoré mali fasádu totálne nič nehovoriacu a vnútri boli totálne vymakané a naopak. Uvediem žltý dom v Šenkviciach od japonského architekta Hiroshi Fukumoriho, ktorý domáci natreli na žlto, čím šokovali mňa, ale určite aj architekta. Vnútri je dom naozaj úžasne premyslený a proste vynikajúci, v tej chvíli je čudná žltá fasáda celkom nepodstatná. Proste fasáda musí byť vynikajúca a vnútro musí byť takisto vynikajúce.

Vo vašej tvorbe sa dá postrehnúť istý posun. Pozeráte sa spätne kriticky na vašu architektúru?
Posun takisto ako v hudbe aj v architektúre je pre nás určite dôležitý. Veľmi sa tešíme ak je v architektúre vidieť posun a pozeráme sa na naše staré veci tak ako na naše staré pesničky, lebo vždy keď niečo robíme, tak dávame do toho 1000%. A keď sa to nestane, tak to veľmi ľutujeme a to nás hnevá. Určite sa chceme aj ďalej niekam posúvať.

Intenzívne využívate architektonický "networking", alebo prezentáciu v "lifestylových" a architektonických médiách. Zúčastnili ste sa stretnutí organizovaných fórom Young European Architects, prispievate do štatistík Wonderlandu. Čo vám tieto u nás ešte stále nezvyčajné aktivity prinášajú?
Stretnutie Young European Architects v Amsterdame bolo vynikajúce. Boli sme vtedy ešte na úplnom začiatku a dobré na tom bolo, že sme videli, že nikto to nemá úplne jednoduché. Že za každou peknou fotkou v časopisoch je veľa driny. Hlavným zmyslom stretnutia boli pravdepodobne spoločné rozhovory.

V časopisoch ste v poslednom čase tak často, že by to mohlo byť súčasťou vašej architektonickej stratégie.
Na Slovensku mám často pocit, že slovíčka ako ambicióznosť a propagovať sú vyslovované ako nadávka a často sa dávajú do kopy so slovíčkom arogancia. Mám pocit, že keď sme využívali možnosť niekde niečo uverejniť, niektorí kolegovia sa na nás pozerali akoby krivo, akoby to bol nejaký zločin. Ale myslím, že to je len zase nejaký slovenský problém, lebo všade vonku je to absolútne normálne, že keď robím chcem sa prezentovať. Je to ale aj otázka toho, ako architektúru prezentovať u ne-architektov. Ľudia predsa veľmi veľa riešia architektúru, veľmi veľa. Netvárme sa, že ju neriešia. A stále cítim rozširujúci sa diapazón komerčných časopisov pre ľudí s dobrou architektúrou. Zase je to ako s hudbou, každý čo hovorí, že nechce hrať pre ľudí, trošku klame.

Momentálne nahrávate s Parou nový album. Čo je pre vás viac, hudba, alebo architektúra? Alebo sa metóda tvorby hudby s metódou tvorby architektúry vo vašej práci prelínajú? Používate metódy komponovania hudby v architektúre? (sampling, remixing, live..)
Určite sa tvorba pesničky a tvorba architektúry u nás prelína. A aj poznám kopu hudobníkov, ktorí vyštudovali architektúru, či už sú to AIR, spevák zo skupiny SUEDE, alebo iní. Pre nás je samozrejme priorita architektúra, je to pre nás droga, strašne nás baví, keď to vzniká, chodíš sa tam pozerať. A hudba je hobby. Ako keď ten kardiochirurg ide na ryby a zrazu vytiahne stokilového sumca a zrazu je odfotený v časopise aj s úlovkom. Rozdiel je v tom, že keď chytíš sumca, tak sa o tom dozvie rybársky zväz, ale keď urobíš dobrú pesničku, tak o tom vedia všetci.
Otázka komponovania je o štruktúre. Tak ako v pesničke keď vymyslíš ten hlavný motív, tak potom nastupuje štruktúra, ktorá je tiež strašne dôležitá pre úspech pesničky. A rovnako v architektúre je na začiatku ten prvotný nápad, od ktorého sa potom odvíja tá štruktúra, dajme tomu dispozícia. Čo sa týka metódy samplingu a remixingu, často krát to všetci, či o tom vieme, alebo nevieme používame. Stáva sa nám, že sme boli nadšení akú skvelú vec sme vymysleli a o pol roka presne to isté vidím niekde v časopise a určite je to tak aj v hudbe. Akurát v hudbe nemám problém niekoho citovať, je to re-mix, je to sampel, v architektúre by som si na to dal veľký pozor. Máme veľkú túžbu, ktorá zatiaľ asi nie je úplne naplnená a tou je byť originálni, vymyslieť niečo originálne. Aj tak je základ urobiť perfektný priestor.

Ďakujeme za rozhovor.